Nech si vraví kto chce, čo chce, Radičovú posadil do premiérskeho kresla Fico. Nebyť predvolebného vytiahnutia káuz netransparentného financovania Smeru a SDKÚ, dvoch najsilnejších rivalov v politike, mohol tam sedieť on. Pol roka po voľbách bublina spľasla, zazvonil zvonec a rozprávkam je koniec.
Politici by zaplakali, obyčajní ľudia zatlieskali, keby niekto zakázal politické strany. Je pravda, že opäť sme v rozprávke, lebo zakázať politické strany by mohli len politické strany, ktoré sú pri moci. A tie to neurobia.
Ale! Keby sa stal zázrak, tie sa v rozprávke dejú, mohlo by Slovensko v roku 2014 nie voliť, ale vyberať z top manažérov Slovenska. Nie je to nič výnimočné, mali už aj iné štáty vlády úradnícke, ale len vtedy, keď sa nevedeli dohodnúť politické strany.
Keby bolo keby, ľuďom by ostali peniaze, ktoré teraz cez dane platia politickým stranám. Len za mandáty v parlamentných voľbách v roku 2006 získala napríklad strana Smer 10 miliónov, SDKÚ sedem, najmenšie parlamentné strany KDH a HZDS po viac ako tri milióny eur. O legálnych sponzorských daroch nehovoriac. A o údajnom praní špinavých peňazí tiež nie.
To by sa ušetrilo!
Premiérske kreslo by patrilo manažérovi top firmy, ktorá dlhodobo prosperuje. Podpredsedom vlády by sa stal malý živnostník. Minis-trom zdravotníctva napríklad šéf prosperujúcej nemocnice, poradcom ľudová liečiteľka. Vo vláde by bol invalid, bezdomovec, študent z východu, západu, severu a juhu Slovenska. Nikto doteraz k politike nepričuchol. Nehádzali by po sebe blato, nám by neťahali medové motúzy popod fúz. Riadili by chod štátu.
Á, už zase zvoní zvonec...
