Tak som išiel ďalej, nádej na nájdenie iného pekného vianočného stromčeka žila. Vyhasla, keď som sa v snehu zaboril a noha vhupla medzi akúsi spleť kmeňov a haluzí. Bolesť bola jasným dôkazom, že nepraskalo drevo ale kosti. Nadávky nepomohli, tak som ich zjemnil na slovo Panebože.
Išlo o život
V tej dobe mobily neexistovali, volanie by nemal kto počuť. S obrovskými bolesťami som vytiahol nohu z diery. Namiesto nadávok z úst mi vyhŕkli slzy z očí. Mozog začal pracovať na plné obrátky.
Potiahol som sa na zadku k veľkému smreku, ktorý mal konáre tesne ponad zem. Z batoha som vybral sekerku. Mysliac na stínanie peknej jedličky, odťal som posediačky konár, osekal, dva patyky mi poslúžili ako dlaha. V batohu som mal aj špagát určený pôvodne na zviazanie stromčeka, aby mi vošiel do auta.
Hrialo ma, ako som to dobre vymyslel.
K ceste, kde som mal auto, bol asi kilometer. Ani neviem, ako dlho mi plazenie trvalo. Viem len, že keď som sa doplazil, či dotiahol k ceste, bola už tma.
Ovládanie auta
Vojsť do auta bolo ďalším orieškom. Nohu som už neohol, vystretú som ju akosi nasmeroval na sedadlo spolujazdca. Zdravá mi ostala na ovládanie troch pedálov, to sa dá. Len pohnúť auto bol problém. I to som vyriešil. Zdravou nohou som zatlačil spojku. A rukou, ktorú som si predĺžil autoatlasom, sa načiahol k plynu. Po rozbehu stačilo preložiť nohu z uvoľnenej spojky na plyn. A je to!
Jednotkou a dvojkou som išiel dolinou. Spokojný. A spokojný som ostal aj vtedy, keď ma pristavoval hájnik. Nemusel som ani zabrzdiť, videl, že neveziem stromček. Uff.
Doma ma už manželka a deti vyčkávali vo dverách. Z auta som nevystúpil. Omdlel som od vyčerpania. Prebral som sa v sanitke.
Boli to pekné Vianoce. Deti mi dali pod stromček moje patyčky - barličky, na jeden z konárikov zavesili pokutový bloček za nelegálny výrub stromčeka. Dostal ho môj brat, ktorý u nás zachránil Vianoce.
