DOLNÝ KUBÍN. Pred pätnástimi rokmi prišla o 19-ročného syna. Desať rokov nato jej zomrela dcéra, ako 31-ročná podľahla rakovine. O rok umrel zať, zostalo po ňom šesť detí. Všetky tragické udalosti sa odohrali v decembri, tesne pred Vianocami.
Prežili ťažké chvíle
Keď sa blíži posledný mesiac v roku, Drahomíre Trančovej behajú po tele zimomriavky. S napätím čaká, či opäť o niekoho blízkeho nepríde. Tak ako začiatkom decembra pred desiatimi rokmi. Jej dcéra, matka troch detí, prehrala boj so zákernou chorobou. Zať pracoval, musel sa okrem toho postarať o dve dcéry. Najmladší syn, zdravotne postihnutý Roman si vyžadoval osobitnú opateru. Ujali sa ho starí rodičia, Trančovci z Kňažej.
Chlapec sa narodil ako dvojča. Jeho súrodenec prišiel na svet mŕtvy, Roman s ťažkým postihnutím. Chýbala mu časť mozgu. Nevidel, nerozprával, nehýbal sa. Dorástol do výšky 130 centimetrov, nikdy nevážil viac ako pätnásť kíl. „V októbri som šla na dôchodok.
Bála som sa, čo budem robiť," hovorí Drahomíra. „A v decembri sme už Romanka brali k sebe. Nerozmýšľali sme ani chvíľu, boli sme na dôchodku, zať musel chodiť do roboty a starať sa aj o školopovinné dievčatá."
Roman sa nedožil sedemnástich rokov. Vyzeral skôr ako malý chlapec.
Nepohla sa od neho
Obetavá starká sa od vnúčika takmer nepohla. Starala sa o neho celých dvanásť rokov. „Ráno som vstávala o piatej, aby som mu navarila, jedlo som musela mixovať. A koľko nocí som prebdela v sede, bála som sa, aby sa mu v spánku niečo nestalo."
Roman bol po celý čas pri nej. So starkými aj spával. Keď mal dobrý deň, bolo všetko v poriadku. No akonáhle sa mu priťažilo, dôchodkyňa musela byť neustále v strehu. Chlapec mával záchvaty, vypínal sa, zadúšal, často mával bolesti.
Jeho opatrovateľka si od neho dovolila odísť len na pár minút. „Do obchodu a späť. Keď som odchádzala, zapla som mu rádio, to počúval rád."
Víkendy trávil pri svojom otcovi a sestrách.
Drahomíru ocenili za obetavú starostlivosť o vnuka.
Lásku vracal stonásobne
Roman vnímal okolitý svet prostredníctvom dotykov a sluchu. Miloval, keď si ho starká vzala do náručia, hladila ho alebo len držala za ruku. „Neverili by ste, koľko vďaky mi za to to chlapča dalo. Taký bol rád, keď som si ho vzala k sebe. No a keď sa usmial, to sme sa na neho všetci chodili pozerať."
Vedel aj plakať, úpenlivo a dlho. Vtedy, keď ho niečo bolelo. Nepomáhalo ani čičíkanie v náručí starkej. Niekedy dokázal plakať aj štyri hodiny. Prestal, keď sa mu uľavilo.
Za opateru vnuka, bojovnosť a postoj k životu Drahomíru Trančovú ocenili titulom Senior roka. „Keď sa ma niekto pýtal, ako sa mám, nepovedala som, že zle. Odpovedala som: Musím sa držať, Roman je ten, kto potrebuje starostlivosť. On je hnacím motorom v mojom živote."
Osudný december
Vianoce u Trančovocov už dávno nie sú radostné. „Pravdu vám poviem, ja sa decembra bojím. Syna mi zrazil kamión devätnásteho decembra. Potom pošla dcéra, rok nato zať. Hovorím si, koľko bolesti ešte znesiem."
Romanovi sa pred niekoľkými týždňami priťažilo. Previezli ho do martinskej nemocnice, zlyhávali mu dôležité orgány. V nedeľu 12. decembra vydýchol naposledy.
