BREZOVICA. Teológiu začal Stanislav Kanik študovať krátko po návrate z vojenčiny. Po vysviacke pôsobil takmer päť rokov ako kaplán v Dolnom Kubíne. Odtiaľ ho preložili do Liptovskej Teplej. Chcel sa stať väzenským kňazom. Jeho sny sa však rozplynuli po prvej, a zároveň poslednej návšteve väznice.
Zavolal mu vtedajší generálny vikár. „Počul, že chcem ísť k vojsku," hovorí kňaz, rodák z Brezovice. „Že majú pre mňa voľné miesto. O takejto ceste som nikdy nepremýšľal. A pravdupovediac, ani ma to nelákalo. Pozvanie na ministerstvo obrany som však prijal."
Nová cesta viedla do Topoľčian
S takým rýchlym sledom uda-lostí však nepočítal. „Nečakal som, že budem hneď niečo podpisovať," hovorí dnes štábny kaplán prvej mechanizovanej brigády. „Napokon som sa rozhodol veľmi rýchlo. Začala sa mi otvárať nová, nepoznaná cesta."
V Žiline prevzal určovací lístok do kasární v Topoľčanoch. Začiatky boli ťažké. V sporo zariadenej kancelárii ho čakal pár starých stoličiek a veľký drevený kríž. „Dva týždne som vozil periny v aute. Potom sa mi podarilo ubytovať sa na miestnom farskom úrade. Mnohí mi hovorili, že som bol spočiatku akýsi šokovaný, dezorientovaný. Ale naučil som sa tam žiť." Prvé, čo v kasárňach zriadil, bola kaplnka.
Tvrdí chlapi cítia tiež
O vojakoch sa často hovorí ako o tvrdých chlapoch, ktorí dávajú najavo city len minimálne. Najmä na misii v Kosove, kam sa dostal krátko po nástupe k vojsku, sa však duchovný niekoľkokrát uistil, že aj tvrdí vojaci sú len ľudia s túžbami a pocitmi. „S vojakmi sme odlietali do Kosova koncom júla 2006. Vracať sme sa mali až 24. januára nasledujúceho roku. Zažil som tam veľa vecí, spoznal nový svet, nových ľudí."
Pri príchode na základňu sa ho ujal český vojak, dočasne poverený duchovnou činnosťou. „Bol tvrdý ateista. Tvrdé boje úplne zmenili jeho pohľad na život. Zmenil sa, stále chodil na sväté omše, modlil sa, pomáhal mi. Po návrate domov dokonca vyštudoval teológiu."
Pri šálke kávy
Stanislav Kanik zažil v Kosove pokojné časy. Vojská už nebojovali, mali za úlohu udržiavať poriadok. Chvalabohu, nemusel tak byť svedkom zbytočného krviprelievania. Vojnu, aj keď už nebola, bolo cítiť takmer na každom kroku.
„Mojou úlohou bolo starať sa o vojakov po duchovnej stránke. Chodili sa ku mne vyrozprávať. Niektorí sa pravidelne spovedali, iným stačilo vypočutie pri šálke kávy."
Často navštevoval miestne rodiny. „Nosili sme im oblečenie, potraviny, deťom hračky. Maľovali sme miestne školy. Všetko bolo v katastrofálnom stave. Mal som pocit, akoby som sa vrátil o sto rokov do minulosti."
Vojaci pravidelne nosili ľuďom žijúcim v kopcoch oblečenie a potraviny.
Šokoval ho spôsob života tamojších ľudí, prístup učiteľov k žiakom. Domy sa rozpadávali, strechy aj stropy takmer padali obyvateľom na hlavy, no oni si s tým starosti nerobili.
Ako pravé Vianoce
Vianoce na základni boli iné ako doma. Stanislav sa snažil urobiť všetko pre to, aby sa vojakom čo najmenej cnelo za rodinami. Nechýbal vianočný stromček, ktorý odťali v kosovskej hore neďaleko tábora. Jedna skupina nacvičila s kňazom vianočné koledy, ktoré spievali počas polnočnej svätej omše. Nezabudli ani na štedrú večeru, ušlo sa aj chlapom, ktorí mali v ten deň službu na inej minizákladni.
„Sviatky majú veľkú silu. Ľudia sa na chvíľu zmenia, sú k sebe milší, citlivejší. Bolo to vidieť aj na chlapoch. Mnohým bolo ľúto, že nemôžu byť so svojimi manželkami, deťmi. No povedal som im, že takéto Vianoce majú možnosť zažiť len jediný raz a tie rodinné, ak Boh dá, zažijú ešte niekoľkokrát."
Sila modlitby
Po Vianociach a Silvestri dni ubúdali rýchlo. Vojaci sa čoskoro dočkali návratu domov. Najskôr mali odlietať českí vojaci. V ten deň sadla na Kosovo taká hmla, že o lietaní nemohlo byť ani reči. Obrátili sa na duchovného s prosbou, aby im vymodlil pekné počasie. „Povedal som im, že modlitba bude silnejšia, keď sa pomodlíme spoločne. V ten večer prišlo na omšu viac ľudí ako zvyčajne." Vojaci sa zobudili do jasného slnečného dňa bez jediného mráčika na oblohe. Po hustej hmle z predošlého dňa nebolo ani stopy.
Ďalší vojak objavil silu modlitby, keď sa mu z ťažkej choroby uzdravil syn. „Zázraky sa dejú stále, človek len musí vedieť otvoriť srdce, aby ich dokázal vnímať a prijať."
Za šesť rokov pri vojsku sa kňaz naučil, že niekedy stačí veľmi málo, aby sa človek vrátil na správnu cestu. Mnohých vojakov krstil, birmoval, dokonca aj sobášil.
Kázať a odpovedať
„Ako kaplán som dostával pokyny od farára. Ako farár som ich sám pripravoval. Učil som náboženstvo, kázal na omšiach. Tu je to iné. Po vojenskej stránke som podriadený veliteľovi. Keď vydá rozkaz, že ideme na desaťkilometrový pochod, oblečiem sa do plnej poľnej a idem s vojakmi. Po duchovnej stránke mi dáva pokyny biskup, generálny vikár, dekan."
Nemá presne dané, čo má kedy a ako urobiť. Chodí za ľuďmi, rozpráva sa s nimi, počúva ich. Na kázniach len rozprával. Dnes musí popri rečnení aj odpovedať. „Dávajú mi otázky, ktoré nie sú vždy príjemné. Na každú musím nájsť vhodnú odpoveď. Práca s ľuďmi je ťažká, mravenčia. Pozitívna odozva z druhej strany však o to krajšia."
