Ruku na srdce, potrebovali ste niekedy vedieť, ako vyzerá Mikuláš?
Mňa táto historická postavička bavila dovtedy, kým som ju nevidela. V det-stve sme si dali večer do okna topánky a ona nám do nich niečo vložila. Mali sme ju, hoci neviditeľnú, všetci radi.
Keď som prvý raz zbadala toho bradatého červeného uja, čaro sviatku svätého Mikuláša zmizlo. Začala som pátrať v literatúre, prečo chodí s biskupom čert. Nikde nič.
Aj veľkonočné sviatky majú podstatu inde, a nie v oslave produktov hydinárskych závodov a králikární.
Dnes s obavou očakávam, kedy raz na Vianoce niekto zazvoní pri dverách. Otvorím a tam - Ježiško s kopou darčekov a registračnou pokladňou. Zamýšľala som sa, či bude v dupačkách, či bude mať so sebou vola a osla, alebo pred domom zaparkuje vrtuľník.
Dnes už viem, kde tak dlho trčí. Infiltroval sa do tovaru, svetielok, stresu. A určite nezazvoní, veď za ním chodia ľudia v húfoch. Obchody ich k fiktívnemu Ježiškovi nalákali.
Čo už. Vývoj civilizácie ľudia nezastavia, hoci ho ľudia ovplyvňujú. Tradície vždy boli a aj budú. Aj novinka sa predsa raz stane tradíciou. Agresívnou cielenou reklamou nová tradícia raz-dva nahradí starú, hoci neošúchanú.
A je na ľuďoch, čím sa dajú viac ovplyvniť. Či čarom pravých Vianoc, ktorých podstata siaha dve tisícročia do minulosti, alebo čarom reklamy, ktorá nás zaplavuje pár desaťročí. Časy sa menia.
Istý vedec nazval 19. storočie storočím hľadania potravy, 20. bolo hľadaním energie, 21. storočím hľadania informácií. Dvadsiatedruhé storočie vraj bude storočím zábavy. Tak, dofrasa, ktoré už bude aj hľadaním pokoja?
