Komunálny politik - primátor, štátny tajomník ministerstva vnútra, generálny riaditeľ sekcie ekonomiky prezidenta SR, poslanec regionálneho parlamentu, ekonóm, manažér, pedagóg, tréner zjazdového lyžovania a futbalu. Ivan Budiak.
V ktorej s týchto oblastí ste sa cítili najlepšie?
Každá oblasť mala niečo do seba. Myslím si však, že najlepšie som sa cítil vo funkcii primátora. Mohol som realizovať veci, ktoré ľudia očakávali a výsledky boli viditeľné. Najviac skúseností mi ale dala práca štátneho tajomníka ministerstva vnútra. Prínosom pre mňa bolo aj pôsobenie u prezidenta republiky, kde som mal možnosť stretávať sa s najvýznamnejšími ľuďmi sveta, s kráľmi, prezidentmi. Táto funkcia ma obohatila o nový rozmer pohľadu na spoločnosť, politiku a kultúru.
Ako chlapec ste určite snívali o tom, čím by ste chceli v živote byť. Boli sny veľmi odlišné od skutočnosti?
V mladosti som veľa nesníval. Bol som jednoduchý chlapec z jednoduchej ružomberskej rodiny. Mojím cieľom bolo mať slušnú prácu, spokojnú rodinu a dostojný život. To sa mi splnilo.
Dve desaťročia, 21 rokov, vo vedení mesta, nebolo to jednotvárne?
Určite nie. Máloktorá práca dá vnímavému človeku toľko, ako práca primátora. Je neopakovateľná, veľmi náročná, ale na druhej strane aj veľmi pekná. Každý deň je iný, každý deň treba riešiť iné problémy, každý deň som bol v kontakte s ľuďmi.
Riadili ste mesto v dvoch výrazne odlišných érach. Bolo náročné preorientovať sa na nový režim, kedy obce a mestá začali byť samosprávne?
V roku 1989 mi novovzniknuté hnutia vyslovili dôveru, tak som ako predseda mestského národného výboru ostal vo funkcii. O rok neskôr ma ľudia v prvých slobodných voľbách zvolili za primátora. Rozdiely? Určite bolo aj za socializmu riadenie zložité, ale nad vlastným rozhodovaním mali predsedovia výborov ešte neviditeľnú, ale citeľnú ruku okresného výboru strany, ktorú bolo treba rešpektovať. A už slovo samospráva napovedá, že teraz riadime život mesta sami na základe vôle a želania občanov. Práca v samospráve je náročnejšia na zodpovednosť a na rozhodovanie.
Poďme pred rok 1989. Ste jedným z mála, alebo prvým richtárom či predsedom MsNV, ktorý nie je rodeným Dolnokubínčanom. Po pôsobení na Liptove a Považí ste žili len jedenásť rokov v meste a - postavili ste sa na jeho čelo. Aké boli prvé voľby?
Človek nemôže za to, kde sa narodí, ale kde žije, ako žije a ako pracuje, za to áno. Ja som na Oravu prišiel v roku 1970. Dolný Kubín mi je domovom a láskou zároveň. Preto som mu venoval toľké roky svojho života aj vo fukcii primátora.
Áno, bola iná doba. V roku 1981 ma oslovili funkcionári Národného frontu, aby som kandidoval na poslanca. Ľudia ma zvolili za poslanca a potom poslanci za predsedu Mestského národného výboru.
Mestu Dolný Kubín sa vtedy na hornej Orave zvyklo hovoriť Pažravá pod Chočom. Bolo také?
Stretával som sa takýmto pomenovaním, vymysleli ho ľudia na hornej Orave. Vnímal som ho ako reakciu na nebývalý rozvoj okresného mesta. V tom období sme boli veľmi aktívni a nielen preto, že sme mali štatút okresného mesta. Mali sme ciele, išli sme za nimi a darilo sa nám.
Nastali zmeny aj vo vzťahu občanov k vedeniu mesta?
Od roku 1990 je vzťah občan - mesto bezprostrednejší. Je to tým, že samospráva je samostatná a základným stimulom určujúcim smery rozvoja mesta je občan. Aj vedenie mesta potrebuje viac komunikovať s ľuďmi. Je to správne, pretože v diskusii vznikajú námety, myšlienky, ktoré má mesto realizovať. Osobne som veľa času venoval neformálnym stretnutiam s ľuďmi, či už pri kontrole stavieb či na prechádzkach mestom. Počúval som ich, mnohé názory ma motivovali.
S komunálnym manažmentom ste sa po Nežnej revolúcii zoznamovali v 90. rokoch aj v USA a v Anglicku. V čom je tam samospráva odlišná od riadenia obcí a miest na Slovensku? Bolo možné uplatniť niektoré princípy spravovania aj v Dolnom Kubíne?
Áno, boli to asi dvojtýždňové študijné pobyty, ktoré sa týkali systému verejnej správy. Oveľa viac skúsenosti v riadení verejnej správy som však získal ako štátny tajomník ministerstva vnútra, riadil som vtedy celú verejnú správu na Slovensku. Mal som možnosť stretávať sa so zástupcami ministerstiev vnútra rôznych štátov a vymieňať si skúsenosti, hovoriť o rozdieloch. Každá krajina si správu prispôsobuje svojim podmienkam, čo je dobré, ale základný princíp je spoločný a tým je decentralizácia moci. Teda o veciach obcí a miest sa má rozhodovať v obciach a mestách. V niektorých krajinách je týchto rozhodovacích procesov viac, v iných menej.
Ako ste prijali územnosprávne rozdelenie Oravy?
Chápem, že občania Námestovského a Tvrdošínskeho okresu rozdelenie mohli uvítať, ale osobne som to nevnímal ako najlepší model. Myslím si, že územie, ktoré má stotisíc obyvateľov, je zbytočné deliť. Dnes vidíme, že mnohé kompetencie prechádzajú čoraz viac na mestá a obce, čím sa význam teraz už len obvodných úradov miestnej štátnej správy výrazne znižuje.
Ktoré z vašich väčších a zásadných rozhodnutí vo funkcii primátora by ste dnes, s odstupom času, vrátili späť?
Za tie roky sme určite urobili, a aj ja osobne, rozhodnutia, s ktorými som nebol celkom spokojný. Viem aj ktoré, ale nechám si ich už pre seba.
Ktoré rozhodnutie bolo najťažšie, občania ho kritizovali, a predsa vyšlo?
Aj také boli. S pochopením sa, napríklad, nestretla v 80. rokoch asanácia celej Radlinského ulice. Zlikvidovali ju vojaci v rámci dvojtýždňového cvičenia. Dnes vidíme, že zbúraním týchto menej hodnotných domov sme vytvorili moderné centrum mesta. Ľudia polemizovali aj pri výstavbe hotela Park, kolonádového mosta či zimného štadióna. Dnes sú tieto stavby neoddeliteľnou súčasťou mesta.
Odchod z funkcie primátora Dolného Kubína, lepšie povedané, rozhodnutie nekandidovať v nedávnych komunálnych voľbách ste odôvodnili slovami: Mám dosť síl riadiť Dolný Kubín aj v budúcnosti a myslím si, že úspešne. No nemám už silu bojovať s ľudskou závisťou, zlobou a hlúposťou. Mysleli ste na konkrétne veci?
Aj áno. Myslel som na desiatky konkrétnych ľudí, ktorí namiesto toho, aby veci pomáhali riešiť, kritizovali a osočovali. Na všetkom hľadali nedostatky. Myslel som na ľudí, ktorí sú zaslepení do seba, a ktorí pre poslušnosť politickej strane niekedy prestávajú sledovať reálie života mesta. Rozhodujúcim kritériom pre rozhodnutie odísť bolo ale to, že som ako primátor pôsobil dlho, že som dovŕšil vek, kedy je slušné z takejto funkcie odísť a dať šancu mladšej generácii.
Kde ste brali energiu čeliť ľuďom, ktorých ste spomínali?
Som typ človeka, ktorý ide tvrdo za cieľom, ale zároveň viem aj veľmi efektívne z hodiny na hodinu vypnúť, zabudnúť na také veci. Viem relaxovať. Hodne športujem, v zime sa venujem zjazdovému lyžovaniu, v lete vodným športom.
Napriek tomu, že sa o vás a meste médiá pomerne dosť popísali, a neboli to vždy len pozitívne veci, vychádzali ste s nimi pomerne dobre. Potrebuje komunálny politik médiá?
- Snažil som sa byť k novinárom korektný, nie vždy boli novinári korektní ku mne. Tak to bolo vo veľkej politike, rovnako i v komunálnej. Ale novinári sú pre informovanie ľudí dôležití. Ja som za konštruktívnu kritiku, novinár nemôže len chváliť mestský úrad. Aj kritiku treba, ale kritiku konštruktívnu. Mrzela ma deštruktívna kritika, ktorá mala znehodnotiť prácu, kritika, ktorá nepomáha, ale človeka skôr demotivuje. To som sem-tam novinárom vyčítal.
Keby ste mali čarovný prútik, čo by ste samosprávam dopriali?
Možno všetci čakajú, že poviem peniaze. Nepoviem. Prajem predstaviteľom samospráv objektívnych a kore-ktných občanov a občanom slušných a vzdelaných primátorov a starostov.
Predstavitelia obcí a miest by mali medzi svojich občanov vnášať pozitívnu energiu. Dá sa to, keď väčšinou sa ľudia utiekajú k úradu v negatívnych veciach?
Áno, takí sme ľudia. Trápi ma, že o dobrom hovoríme menej. Vždy sme sa snažili na mestskom úrade, aby občan z neho odchádzal relatívne spokojný, aj keď celkom vec nevybavil, vysvetlili sme mu, čo je možné a čo nie.
Stretávali ste sa častejšie s kritikou ako s pochvalou vedenia mesta?
Aj s jedným aj s druhým. Častejšie išlo o pozitívne hodnotenie práce mestského úradu, vedenia mesta, primátora. Teraz, keď som sa rozhodol nekandidovať, prišlo mi množstvo mailov a dopisov, v ktorých mi ľudia vyjadrujú podporu a ďakujú za prácu.
Keby ste sa mohli vrátiť do roku 1981, vykročili by ste opäť na rovnakú cestu profesijným životom?
Bohužiaľ, vrátiť do minulosti sa nedá. Neviem, či by som sa vybral rovnakým smerom. Áno, bola to zaujímavá cesta, mala veľa pekných riešení, poznával som na nej mnoho ľudí. Ale tá práca bola náročná na čas. Možno, hlavne po roku 1989, by som už vykročil inou cestou, pretože sa otvorili iné možnosti rozvoja osobnosti, možno zaujímavejšie. A najmä, mohol by som robiť viac pre seba a pre svojich blízkych. V komunálnej politike musí človek robiť viac pre spoločnosť, čo neľutujem, a má menej času pre seba a svoju rodinu.
Vo verejnom živote ostávate ešte poslancom zastupiteľstva Žilinského samosprávneho kraja. Čomu sa plánujete venovať v súkromnom živote? Ktoré koníčky či činnosti vám aktívne pôsobenie vo verejnom živote zobralo?
Chcem zodpovedne dokončiť tri roky vo funkcii poslanca v regionálnom parlamente, zastupovať v ňom okres a mesto. A chcem sa najmä venovať rodine a záľubám, leto tráviť na chalupe. Nemyslím si, že som sa popri práci nemohol venovať svojim koníčkom. Mohol. Len nie toľko, koľko by som chcel.
Aký bude Dolný Kubín o dvadsať rokov?
Verím, že Dolný Kubín bude mesto, v ktorom budú žiť spokojní ľudia, ktorí budú mať prácu a dobré podmienky pre život. O to som sa usiloval v rokoch môjho pôsobenia vo funkcii primátora mesta. Snažil som sa položiť základy, na ktorých sa mohlo malé mestečko zmeniť na moderné centrum Oravy. Keď som začínal, mal Dolný Kubín 10-tisíc obyvateľov, dnes má dvojnásobok.
