DOLNÝ KUBÍN. „Nepáči sa mi, keď sa v septembri začne hovoriť o Vianociach," hovorí Mária Kocková z Párnice. „Ich kúzlo sa tak stráca. Nie je to ono."
Na darčeky si nepotrpí
Párničanka s dojatím spomína na časy, keď sa za sviatočný stôl posadila celá rodina. „Bola som šťastná, keď všetci prišli, aj keby nič neboli doniesli. Stačilo, že sa túlajú po dome. Veru, aj ma najedovali. Cez sviatky sa človek snaží vybrať to najkrajšie. Mala som jeden veľký vyšívaný obrus. Nádherný. Deti, chúďatá, ho zrolovali rovno pod horiacu červenú sviečku. Keď som videla, ako kvapká na ten obrus, naštvalo ma to. Ale prežila som."
Odkedy ovdovela, chodí na prvý sviatok vianočný k synovi a neveste do Poruby. Napráz-dno nepôjde, upečie medový závin a koláč vo forme ryby.
Na darčeky si dnes už nepotrpí. Kedysi ju najviac potešil porcelán a krištáľ. Nie odlievaný, ale naozajstný, brúsený. „Tak ja mám záclon, a oni mi vlani kúpili novú záclonu. Nevesta sa ma pýtala, že čo mi mali kúpiť. Veru, radšej kredit na telefón za šesť eur."
Párničanka Mária Kocková (vpravo) s kamarátkou z Klubu výšivky.
Z nepodarku originál
Medovníčkami, medovými rezmi, lineckými koláčikmi a trubičkami z lístkového cesta pohostí Anna Sivčáková zo Zákamenného svojich blízkych i návštevu. Piecť bude aj na objednávku. S pecou sa kamaráti odjakživa, hravo si poradí aj s nezdarom.
„Piekla som raz šťavnatý makový koláč. Tak sa prelial, že sa nedal zobrať z plechu. Upiekla som piškótu, natrela ju lekvárom. Navrch som dala kúsky makového nepodarku. Tenká vrstva krémovej plnky, a nový koláč bol na svete. Nič nevyšlo nazmar, každý pýtal recept. No receptu nebolo," spomína zákamenská gazdinka.
Na súčasných Vianociach jej prekáža prílišný prepych. Myslí si, že niektorí ľudia to zbytočne preháňajú, „už nevedia, čo by pod ten stromček dali".
K najkrajším darčekom, aké kedy dostala, patrí váza s čínskym motívom a kominár v dóze s čokoládovou slovenskou korunou. „Podaroval mi ich manžel, keď sme spolu chodili. Pred viac ako dvadsiatimi rokmi."
Dúhový likér
Blízki ju volajú Nataša, cudzí Stázka. Keď bola malá, v celom Kubíne boli iba dve Anastázie. Pani Janeková z Revišného žije sama, vypekať nebude. „Tri-štyri druhy, viac nie. Určite medové záviny, od mamy."
Vianoce má rada odmalička. Nikdy nezabudne na lakoty, ktoré im otec po týždňovke doniesol z roboty. Sviatky boli krásne, voňali koláčmi a likérom, ktorý otec robieval na Štedrý deň. „Recept si nepamätám. Do liehu pridával čokoládu, vanilku a rôzne esencie. Vo fľaši hral béžovozelenohnedou dúhou. Pili sme ho z vysokých pohárikov, na ktorých boli vtáky s dlhými chvostmi. Ale až keď sme boli väčší. A po troške."
S darčekmi skončila pred dvomi rokmi. Napriek dobrej snahe nemusia padnúť na úžitok.
„Dojedoval ma anjel, tak som ich zakázala. Nie som nábožensky založená. Anjelikov na stromček si vyrobím sama. Soškami domácnosť zdobiť nebudem."
Štvorročné pravnučky Sára a Sofia od prababičky Ježiška dostanú. „Teším sa na Vianoce. Žijem iba s kocúrom, keď príde rodina, ožije celý dom. Baví ma to. Variť a chystať pre druhých. Mať vysvietený dom. Aspoň na pár dní bude život iný, pestrejší."
Bez reklám
Bez medovníčkov a vanilkových rožkov by sa Zuzane Štajerovej Vianoce nerátali. Na sviatočnom stole nebudú chýbať mačacie oči ani žerbové a parížske rezy. „Zo šesť alebo sedem druhov, ešte uvidím," hovorí Oravskoporubčanka. „Syn mi hovorí, aby som moc nepiekla, lebo nedostanem Ježiška."
Na sviatky sa teší, „mám rada, keď sa tak zídeme". Uvítala by, keby filmy v televízii neprerušovali reklamy. „Aspoň cez Vianoce by mohli dať pokoj."
Obavy z nezmyselností pod stromčekom nemá. Jej blízki vždy vycítia, čo potrebuje. Keď boli vnúčatá menšie, chystala pre ne darčeky. Dnes, z obáv, že by neulahodila, im radšej dáva peniaze. Nech si kúpia, čo chcú.
Kamarátky z dolnokubínskeho Klubu výšivky sa opäť stretnú až po Novom roku. Určite pri teplom čaji, a možno aj pri vianočných koláčoch - z mrazničky. Aj na dôchodku kráčajú s dobou. Pečú, keď majú náladu, a čo ostane, dajú zmraziť. Potom už len vyťahujú. Koláčom vraj nič nechýba, sú ako čerstvé.
