Spával som s prvým textom v novinách ako s milenkou

Michal Stojka, profesor matematiky a logiky na vysokej škole, sa konečne rozhodol: V piatok sa ide na maliny! Bude malinový deň! Predpoveď je na krásno, slnko zapadá o devätnástej, cesta vedie takmer k malinčiu, parkovať môžeme na dolnom parkovisku, kilometer od malín. Rodina súhlasila, aj nesúhlasila. Ísť museli všetci. Auto je rentabilné len vtedy, keď je plné. Hlava rodiny je preto hlavou rodiny, lebo má v rodine vedúce postavenie. Ak ho má niekto iný, je to chyba hlavy rodiny, ktorá už nie je hlavou rodiny. Ak je hlavou rodiny žena, rodina žije zo zotrvačnosti, a to má šťastie, že žena - matka - manželka nie je diktátor.

Ako vnímala manželka vaše hodiny a dni strávené pri písacom stroji a počítači?

Zvykla si. Naučil som sa písať zavčasu ráno, do raňajok. Po spoločných raňajkách revidujem včera napísané, poobede buď pokračujem v rozpracovanom texte, alebo píšem nový.

Môj deň má pomerne presný režim. Večer si pozriem televízne noviny, naše i české. Občas chodíme s manželkou na dlhšie prechádzky. Zo seriálov vynechávam skoro všetko, je to strata času. Dennú tlač čítam každý deň na internete. Radšej čítam klasického autora alebo moderných autorov poviedok zo svetovej i domácej spisby, ako počúvam únavné dialógy v Paneláku.

Pri raňajšom nedopitom čaji Lojzo povedal: „Dnes vyskočím z okna." Jeho žena Julka odvrkla: „Môžeš, aj tak sa ti nič nestane." Lojzo otvoril kuchynské okno, dobre si zmapoval priestor, a - vyskočil.

Čo je hlavnou studnicou námetov na poviedky, fejtóny, glosy, rozhlasové hry, príbehy?

Je toho veľa, čo inšpiruje. Stručne povedané, všetko čo patrí k životu. Podrobnejšie? Detstvo je trvalý zdroj. Vlastný život. Život rodiny. Osudy priateľov. Bývalých žiakov. Kolegov z dvoch škôl, v ktorých som učil. Rozhovory. Počuté vety náhodné na ulici, v autobuse, vo vlaku. Interprertácie iných o udalostiach. Denná tlač. Pozorovanie prírody, zvierat. Koonanie ľudí. Počúvanie hudby klasickej i populárnej. Prísluchovosť pri rozhlase. Umelecká literatúra. Niekedy stačí jedno nové, neošúchané slovo, úryvok z novín, scéna z dobrého filmu, fotografia, čo ma zaujme. Nikdy to nie je definitívny námet. Téma je základ, potom stavba. Prirovnanie: Brat staval dom, pamätá si každú tehlu.

Keď bol Miško mladý, bál sa všetkého. Pred psami utekal. Mačky v noci svietili očami. Cez deň si brúsili pazúry na tkaných domácich kobercoch. Kôň bol obrovský. Krava kopala, keď ju dojili. Vošiel do maštale, pozrela naň tupými vybúlenými očami, zafučala ani rajtárová vrtuľa, prudko zatriasla hlavou, až retiazka pukla a zaštrngotala, nakoniec zabučala nahlas a ešte raz fúkla do prázdneho válova. Koza mlčky čakala pri bráničke; len čo sa Miško pohol, rozbehla sa proti nemu rohami.

Kedy ste začali písať? Spomínate si na prvý, v tlači uverejnený text? Boli ste naň pyšný?

Bolo to ešte v časoch štúdia na Gymnáziu M. M. Hodžu v Liptovskom Mikuláši v školskom časopise. Spal som s novinami, v ktorých bol môj textík ako s milenkou.

Som hladný. Som hladný? V bufete majú všeličo. Kukám: Všeličo nemajú. Majú len vyprážané filé. Zo včerajška? Majú dohneda vypražené karbonátky. Zber mäsových odpadkov pomeliete, zmiešate, prsknete do toho jedno-dve-tri vajcia, dosypete strúhanku, okoreníte viac ako treba, dačo voňavého, nie iba čierne mleté korenie, obalíte dvojobalom, vypražíte, odložíte. Studený karbonátok je studenší ako moje nohy večer. Prrrr!, striaslo ma.

Keď niečo zvláštne zažijete, rozhodnete sa hneď, že o tom budete písať?

Určite. Nepíšem si však denník. Mám obrazovú pamäť. Opíšem, popíšem obraz. Atmosféru. Detaily. Dialóg si vymyslím. Napríklad, pamätám si presne bezdomovca, ktorý si v bufete na železničnej stanici Vrútky kúpil za necelé tri eurá štyri párky, chlieb, horčicu, pol deci vodky a malé pivo. Jeho obedňajšiu hostinu som opísal vo fejtóne Uprostred Európy. Bol to pre mňa zážitok, akýsi obraz z kráľovskej hostiny, na ktorej je každé sústo prizvaných najchudobnejších z kráľovského zámku vychutnané až po poslednú kvapku šťavy, chuti, vône.

„Aj to u vás, na kraji, o mne viete?," hlesol Tvrdiak mäkko a sadol si. Všetko vieme. Tajná polícia vás má zmapovaných, ste predsa ideová záloha strany. Nechávame ťa vo funkcii, lebo lepšieho na okolí nemáme, vedieš školu vynikajúco, si robotný ako mulica. Tak netáraj a pracuj. „Ďakujem ti, súdruh inšpektor." Rozmýšľam dnes, keď píšem tieto riadky, v siedmom krížiku života, ako sa tie udalosti odohrávali naozaj? Bol som vtedy členom strany? Nie nebol. Prijali ma až na výške v päťdesiatom štvrtom po zasadnutí Centrálneho fakultného výboru ZOKSS na filozofickej. Bol som vetdy uvedomlý? A ešte ako! Bol som nadšený, že ma Juro vzal do partie.

Písalo sa lepšie za socializmu? Nemali ste strach z cenzúry? Napadlo vám počas Nežnej revolúcie, že stratíte témy?

Strach z cenzúry vždy bol v podvedomí. Hovorilo sa o sebacenzúre. Napríklad, v rokoch normalizácie Slovenský rozhlas vysielal veľmi rád malé humorné a satirické žánre. Pravdaže, vždy bol v redakcii zopovedný redaktor a nad ním šéf redakcie.

Raz mi redaktor vrátil text obratom, poštou, s poznámkou: Janko, toto myslíš vážne? Schovaj to na lepšie časy do posledého šuplíka. Sebacenzúra nútila k opatrnosti a denným otázkami sebe samému, ale aj vzdorovitosti a vynachá-dzavosti ako obísť bariéry, ako vymyslieť metaforu príbehu so zovšeobecnením, v ktorej čitateľ našiel odkaz, dobre zaštopkanú myšlienku, trčiacu cez oká železnej košele režimu.

Nie, nebál som sa, že po Nežnej prídem o témy. Dôkazom sú dve desaťročia stoviek fejtónov, glos, príbehov publikovaných v oravskej tlači.

Do načerveno vymaľovaného domu vošiel vysoký krásny chlap s modrými očami a neistým krokom. Vošiel do prítmia. Hoci bol deň, po bokoch chodby, či dajakej haly svietili malé lampičky. Za každou bola fotografia pekného dievčaťa. Každé sa usmievalo, každé malo odhalené poprsie, plecia sa blýskali nahotou, z tmy do tlmeného svetla vchádzali mladučké telá; končili načesanými vlasmi.

Zopár poviedok vám uverejnil aj časopis s erotickou tematikou, prečo aj táto téma? Kedy vám napadla?

Erotika a sex patria k životu. U mnohých ľudí sú základnou otázkou ich existencie. U iných zas základným problémom ich existencie, základným problémom ich mnohoročného trápenia, o ktorom nehovoria. Jeden z vážnych kritikov - profesionálov mi napísal, že som posadnutý sexom. Odpísal som mu, že náš mozog je funkciou našej predstavivosti. Do dobrej literatúry erotika nepatrila. Dnes patrí. Nič ľudského mi nemôže byť cudie. V erotike sa prejavuje charakter takisto ako v každej inej činnosti človeka. Falošnosť a neúprimnosť, malomeštiacke predsudky a atavizmy kazia literatúru, ktorá má hovoriť o človeku.

V jednej mrazivej noci zmizla z republiky politika. Parlament bol prázdny. Ministerstvá tiež. Televízie nemali čo vysielať. Noviny písali somariny. Redakcie prepustili dve tretiny redaktorov. Majitelia reklamných agentúr vyskakovali z okien, hoci nebola hospodárska kríza. Regionálne strediská politic-kých strán obsadili bezdomovci. Chlapi v krčmách nemali o čom rozprávať pri čapovanom pive.

Keby k tomu došlo, o čom by ste písali vy?

Písal by som o tom, čo sa stalo s človekom bez politiky.