Až v puberte vraj začalo s ním prášiť. V osemnástich dostal za ťažké ublíženie na zdraví desať rokov basy, časť trestu si odsedel v najťažšej nápravnovýchovnej skupine. Keď sa po ôsmich rokoch dostal na slobodu, zistil, že lepšie by bolo bývalo, keby toho chlapa vtedy zabil.
Po svadbe
Žil už mimo domova, keď ho sestra pozvala na svadbu. Prišiel na pár dní, párkrát sa stretli s maminým druhom aj v krčme. Po slovnej potýčke Miro odišiel.
„Večer prišiel domov opitý a chcel ma vyhodiť z domu," hovorí Miro. „Vravím mu, aby vypadol on, veď má kde ísť. Tak som v živote ešte nikoho nezbil. Dostali sme sa do kúpelne, hodil som ho do vane a mlátil hlava-nehlava. Neprestával som. Tvár už mal krvavú a na nepoznanie. Áno, nebol som ani ja triezvy."
Spomienky
V detstve bol pomerne dobrým dieťaťom. Rád kreslil, obrázky mal i vo výtvarných súťažiach. Rodičia sa rozviedli. Miro, najstarší, a dvaja ďalší súrodenci išli k mame, mladší ostali otcovi. Matka si našla druha. „Bol ožran, bil nás, vyhadzoval z domu. Keď som mal trochu sily vzdorovať mu, odišiel som na internát. Domov som sa vracal so strachom, čo je so súrodencami, čo s mamou. Často som ich nachádzal v noci u susedov. Až keď som ja zabúchal na okno, pustil nás dnu. Vtedy sa ma už trocha začal báť."
Vyšiel z vane
Dráma v kúpeľni pokračovala. Mama syna prosila, aby ho nechal. „Je pravda, že som sa na ňom vyzúril. Vybil som zo seba všetok vzdor, čo sa vo mne za tie roky nahromadil."
Sediac po bitke v kuchyni, počul Miro buchnúť dvere. Otčim zamkol vchodové, zadnými prešiel do humna. „Vraj ide po kamarátov a vráti mi to. Zľakol som sa a vybehol za ním. Prechádzajúc humnom, odrazil sa lúč mesiaca na sekere. Zobral som ju na obranu a vrátil sa do dvora. Tam som na nich čakal."
Tupým? Ostrým!
Vrátili sa traja. Muž so sekerou v ruke upozorňoval, že kto príde bližšie, ovalí ho. Druh chcel pred kamarátmi zamachrovať. Priblížil sa. „Tak som ho ovalil." Tupým? „Ostrým. Priamo do hlavy. Spadol, chrčal, triaslo ho. Tí dvaja utiekli. Ja som bežal k susedom zavolať sanitku. Aj keď som na čísle 155 povedal, čo sa stalo, prišla bez lekára. Vraj mi neverili."
Útočníkovi neveril ani žandár. Keď mu Miro vyklopil, čo urobil. Policajt ho poslal preč, aby si robil srandu z niekoho iného. Odišiel.
„Vyspal som sa a ráno som sa k policajtom vrátil zas. Na žandárskej stanici už mali poplach. Lietali po hranici, lebo si mysleli, že som utiekol do zahraničia. Mali ste vidieť, ako im odľahlo. Nasadili mi putá, doviedli späť na miesto činu, aby urobili rekonštrukciu prípadu. Namiesto sekery mi dali do ruky prútik."
Návrat domov
Domov sa vrátil útočník až o osem rokov. Z desaťročného trestu mu rok odpustil amnestiou prezident Husák, na rok dostal podmienku. Odvtedy už prešlo viac ako tridsať.
Či už potom strúhal dobrotu? „Snažil som sa. Začal som ale piť, inak to v práci nešlo. Pohárik ku poháriku a už som v alkohole plával."
Raz išiel Miro na červenom bicykli podvečer do krčmy. Vrátil sa z nej tiež na bicykli, a tiež červenom. Nič netušiaceho ho ráno navštívili policajti. Máte bicykel? „Mám." Ukážte. „Ukázal som. Dostal som podmienečný trest za krádež bicykla. Keď som sa pýtal, kde je môj, povedali, že to ich nezaujíma, že ja som stratu nehlásil. Môj bol pred krčmou."
Roky strávené v base pripadajú dnes Mirovi ako sen. Už je veľmi vzdialený. Keď však počuje, ako je vo väzení dnes, zamrazí ho. Oproti žaláru za totality je to sto a jedna.
V base
„Myslel som si, že dostanem pásikavé oblečenie. Tak som to videl vo filmoch. Nie, po sprche mi dali hnedú teplákovú súpravu. Zašilovali ma do cely. Posteľ pribetónovaná k stene, okolo kovový rám, dve deky, v zemi diera a dve stupačky, nad ňou kohútik s vodou, aby som si výkaly spláchol. Umývadlo chýbalo."
Takto strávil Miro dva dni. Potom sa dostal k ostatným väzňom. V izbe širokej dva metre a dlhej asi štyri bývali traja. K vybaveniu izby patril aj stôl a umývadlo, ostatné bolo všetko rovnaké. „Potrebu sme robili pred ostatnými. Fajčili sme tam. Oblôčik bol malinký. Viete si predstaviť ten smrad?"
Aby zahnali nudu, hrali kocky. Vyrobili si ich z chleba. Hrávalo sa o cigarety. V base sa vraj zadarmo nehrá ani Človeče nehnevaj sa. Spoluväzni pripravovali Mira na najhoršie. Vedeli, že ho čaká dlhý trest.
Ilava
Rozsudok: desať rokov v druhej nápravnovýchovnej skupine. „Tam už bolo aspoň lepšie ubytovanie, dvadsiati na izbe, záchody oddelene, umývadlo plechové.
Po dvoch týždňoch skladania kolíkov na prádlo sa Miro dostal k brúseniu statorov do elektromotorov. „V miestnosti boli dvere, malé okno, štyri pracoviská, žiadne odsávanie. Skúsenejší spoluväzni mi povedali, že ak tam ostanem robiť, živý z väzenia nevyjdem. A tak som neplnil normy. Bachari ma bili, posielali za trest do roboty aj cez víkendy. Všimli si, že to flákam, nieže by som robiť nemohol. Zámer, že ma preradia na lepšiu robotu, mi teda nevyšiel. Šupli ma do prvej, najprísnejšej a najťažšej nápravnovýchovnej skupiny.
Leopoldov
Na chodbe bolo sem-tam počuť brechot psov. To údajne bachari cvičili psov na slabších povahách. Na slabších si trúfli. Na tých, ktorí sedeli za paragraf 219, už menej.
„Nedal som sa. Vedel som, že si postavenie musím získať. V base so zdvorilosťou nepochodíte. Keď nebolo miesto pri umývadle, strelil som tomu, kto tam bol, a už som miesto mal.
Musel som si vydobiť rešpekt, inak by som tam toľko rokov neprežil. Ak v base niekto dostane facku a stiahne sa, má sa zle. To som sa naučil už v Ilave."
Samovraždy boli v base časté. Raz sa na posteli obesil väzeň, ktorý mal do civilu už iba osem mesiacov. Sanitka občas odvážala dobitého väzňa.
Najčastejšie ale bolo sebaškodzovanie z vypočítavosti. Väzni sa tak aspoň na pár dní dostali von, hoci aj do nemocnice. Najčastejšie používali takzvanú kotvičku. Zo zicherky väzeň odstránil zapínaciu časť. Napruženú zicherku zabalil do cigaretového papierika alebo do chleba. Keď to prehltol, papierik sa rozmočil, kotvička sa zapichla do hltana, niekedy zakotvila nižšie. Väzni odchádzali na operáciu.
Niektorí si zasa balili tabak do papiera z kopírky, aby dostali tuberkulózu. Keď sa pol polroku vrátili z liečenia, boli vykŕmení, pribratí, bývali oddelene od ostatných väzňov.
Homosexualita
Opačná situácia nastávala, keď sa väzni aj po prepustení na slobodu chceli do basy vrátiť. Dôvodom bol milenecký vzťah. Ak jedného z partnerov prepustili podstatne skôr, do pol roka bol späť.
Homosexualita bola v čisto chlapskom drsnom prostredí bežná.
„Zarazilo ma, keď som jednu dvojicu prvý raz videl, kde sa v base vzala žena. Narýchlo som nepostrehol, že ide o nalíčeného muža. Predtým som sa nikdy s takým niečim nestretol."
Vidina slobody
„Plánoval som s jedným spoluväzňom útek. Presne sme vedeli, že aspoň tri dni prehľadávajú žandári i väzenie. Chceli sme ich prečkať v rozvodových skriniach a potom ujsť. Pripravili sme si zásoby jedla. Dnes tomu hovorím, že bolo šťastím, že si komplic vyvrtol členok. Ktovie, kde by som dnes bol. On neskôr za iný trestný čin dostal doživotie.
Trhový mechanizmus
Kým vonku u nás v tom čase vládol socializmus, v base sa všetko riadilo trhovým mechanizmom. Z Mira sa stal biznisman a mafián.
Niektorí väzni užívali namiesto alkoholu omamné lieky, čuchali trichlór pašovaný z dielne, kupovali lieky. „Ja som si radšek kúpil konzervu. Ušetril som, ušetrené peniaze som začal otáčať."
Väzni dostávali päť percent z platu ako vreckové. Občas mohli niečo dostať zvonku. Civilná päťstovka sa vo väznici menila za 750 väzenských peňazí, pred Vianocami i za tisíc.
„Tabak po korune šesťdesiat sa predával v čase nedostatku po päť. Na tom som zarobil, lebo som nemíňal peniaze na lieky a iné hlúposti. Nakúpil som tovar, predával na dlh. A keď dlžníci ani po výplate nechceli platiť, zobral som so sebou dve gorily a išli sme. Ja som vyberal, oni dlžníkov mlátili. Časom som bol taký frajer, že keď sa mi nechcelo postielať, hodil som na posteľ tabak. Išli sa pozabíjať, kto mi postelie. Bachari však nesmeli vedieť, že mám peniaze, tak som nakupoval i predával na mená iných spoluväzňov."
Keď Mira po šiestich rokoch preradzovali do Želiezoviec, mal asi 12-tisíc korún. Prepašovať von sa nedali, vymeniť na civilné tiež nie. „Rozdal som ich kamarátom."
Návrat domov
V base sťahovali Mirovi z výplaty peniaze pre muža, ktorého dobil. Súd vymeral ochrnutému poškodenému 60-tisíc. „Keď som odchádzal z basy, povedali mi, že je všetko vyrovnané.
Aké bolo moje prekvapenie, keď ma raz zavolali z učtárne u zamestnávateľa a ukázali prípis, že mi majú sťahovať tie isté peniaze ešte raz."
Sťahovali. Odvolal sa. Neúspešne. Vtedy prišlo Mirovi ľúto, že toho chlapa radšej nezabil. „Aj v base mi povedali, že by som bol platil iba pohrebné a súdne trovy. A dostal by som rovnaký trest."
