LEŠTINY. Blíži sa čas vianočných sviatkov. Každý z nás sa na chvíľu zastaví, možno pomodlí, možno zbilancuje posledný rok.
Chcem vám napísať o najkrajšom mesiaci môjho života. Teraz si poviete, že budem písať o narodení mojich detí, vnúčat, o dosiahnutí nejakého úspechu. Nie. Chcem vám napísať o smrti.
Opatrovanie starého ležiaceho človeka sa berie ako príťaž a starosť. Ja tomuto obdobiu vzdávam hold, bolo plné darov a šťastia.
Svoju matku som opatrovala len mesiac. Ležala, s postihom krátkodobej pamäti. Keď nepočítam povinné úkony, ktoré som musela vykonať pre blaho svojej mamy, bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Pýtate sa prečo?
Teraz to už viem. Nekonečný mesiac lásky, porozumenia, prejavov náklonnosti a nehy, príbehy s nejasným koncom, životné múdrosti a úžasný životný optimizmus spojený s radosťou z každého dňa, keď zasvieti slnko.
Každý deň som sedela pri mame na posteli, vo svojich rukách som držala jej zostarnuté prsty a počúvala nedokončené vety plné lásky k životu a ľuďom.
Nezaujímali ma veci, ktoré som nestihla a chcela stihnúť. Zaujímalo ma iba to, aby sa na konci života cítila čo najlepšie.
Dostala som za to úžasný pokoj v duši spojený s pokorou k životu a k starobe. Mamička dnes už nie je medzi nami.
Blížia sa sviatky pokoja a darčekov. Budem ich mať pod stromčekom dosť. Tak rada by som ich vymenila za dotyk svojej drahej matky, za slová plné lásky. Moje srdce bolí jej strata.
Ak čítate túto spoveď, za-stavte sa. Nenakupujte pre svojich starkých papuče a hrubé ponožky vo výpredaji. Radšej si k nim sadnite, vyznajte im lásku, prejavte nehu a naučte sa počúvať neúplné vety, pokrútené životné príbehy, ale aj nekonečnú múdrosť odskúšanú životom.
Tento rok na Vianoce, so žiaľom v srdci, zapálim sviečku za mojich drahých rodičov. A poviem jedno veľké ďakujem. Za to, že som sa narodila práve im.
Autor: Mária Siteková
