Takého som ho poznal v januári roku 1990, keď sme v Prahe spoločne zasadli do poslaneckých lavíc Federálneho zhromaždenia. Keď som ho prvý raz videl, zdalo sa mi, že je to omyl a zatúlal sa tu akýsi chlapec rovno z ulice. Ešte aj v chôdzi bol prikrčený, aby tou svojou nenápadnosťou nikomu nezavadzal.
Pochádzal zo Spišskej Novej Vsi a do Federálneho zhromaždenia sa dostal ako syn perzekvovaných rodičov, ich znamenie ho sprevádzalo až doteraz v rôznych podobách.
Prišiel pomáhať všetko zmeniť, aby už nikdy nikto nemusel trpieť za nič. Aby pravda a spravodlivosť boli normálnymi a rešpektovanými pojmami v spoločnosti tak, ako je to vo všetkých kultúrnych krajinách sveta a zákony boli dobré pre statočných a poriadnych ľudí a lumpom nedovoľovali beztrestne chodiť pomedzi svet. Tiež mu veľmi záležalo na tom, aby bol generáciami nadobudnutý majetok vrátený zákonitým majiteľom.
Nebolo to len zdeformované zákonodarstvo, ale aj vedomie ľudí, ktorí si počas štyridsiatich rokov naň navykli tak, že si ho ani inakšie nevedeli predstaviť. Veď aj pri závažných trestných činoch sa rozhodovalo v konečnom verdikte celkom inde ako v súdnej sieni a nevinného človeka dostali tam, kde „Oni" chceli. Preto aj súdne rozhodnutia verejnosť ignorovala a prechádzala pri ich zverejňovaní bez väčšieho povšimnutia s tým, že aj tak to bolo asi celkom ináč.
Poslanec Ernest Valko na verejných rozpravách takmer nevystupoval. Nebol z tých, ktorí si budovali cez verejné médiá svoju popularitu. Bol však aktívny v pracovných skupinách pri tvorbe nových zákonov a ich znení. Išlo mu hlavne o to, aby sa staré s novým nekrížilo a nevytvárali sa diery, cez ktoré sa dá prešmyknúť, alebo aby sa nový zákon nedal vykladať dvojzmyselne. A hlavne radil a pomáhal všetkým tvorcom.
Do týchto čias nebol spokojný so znením mnohých zákonov. Bol veľkým kritikom našej legislatívy, ktorá ešte v mnohých prípadoch neumožňuje uplatňovať onú pravdu a spravodlivosť, za ktorú celý život bojoval. Ako predseda Ústavného súdu v Brne za bývalej federácie. Neskôr ako advokát v mnohých kauzách úspešne hájil a prinavracal Slovensku a Slovákom majetok, na ktorý siahali beštie.
Nech vyšetrovanie vraždy dopadne akokoľvek, ja verím, že im zavadzal. Za posledných šesť rokov sa aj ja dostávam do styku s naším právosúdím, ktoré hádam ani nesvedčí takto pekne nazvať. Vybavujeme náhradu škody pre človeka, ktorý celý svoj život a majetok venoval slovenskému národu a jeho obrane v celej povojnovej histórii. Nakoniec ho slepého a bezbranného doma okradli. Okresný súd v Dolnom Kubíne i v Námestove rozhodol, na pohoršenie celej slovenskej i zahraničnej verejnosti, v jeho neprospech.
Nuž, milý Ernest, mal si naozaj veľkú pravdu. Ale beda krajine, kde takýchto ľudí zabíjajú a kde sa dajú zákony vykladať aj takto. A to za činy, za ktoré je v niektorých krajinách trest smrti.
