ORAVSKÝ PODZÁMOK. Pri bežnej prehliadke Oravského hradu návštevník prejde približne iba jednu tretinu. Zvyšok historickej pamiatky zostáva pre bežného smrteľníka skrytý. Medzi miesta, kde sa pravdepodobne nikdy v živote nedostane, patria depozitáre. V nich múzeum uchováva vzácne dobové predmety. Je ich zhruba dvestotisíc.
Toaletný papier nepoužíval ani kráľ
Najkurióznejšou historickou súčasťou hradu sú zachované toalety zo sedemnásteho storočia. Na tú dobu boli moderným vynálezom. Väčšina ľudí vtedy používala namiesto záchodu nočníky alebo kýbliky. Splašky bežne vylievali na ulicu. Na Oravskom hrade bola už v tých časoch vybudovaná kanalizácia, no nestíhala pokryť kapacitu celej pevnosti.
V predšampónovej dobe sa ľudia nezaoberali hygienou na toalete. Väčšina z nich sa celý život neumývala. „My by sme im pripadali ako duchovia," hovorí historik Oravského múzea Martin Chmelík. „Nemáme takmer žiadny telesný pach."
Toaletný papier nepožívali ani hradní páni. „Bol taký drahý, že si ho nemohol dovoliť ani kráľ."
Historická toaleta. Využívalo ju hradné panstvo už v 17. storočí, na tú dobu to bol moderný vynález.
Oravskí páni listovali v módnych katalógoch
K najcennejším predmetom v depozitári patrí kolekcia šiat z obdobia renesancie. Objavili ju v Kaplnke sv. Michala. Je jednou z mála zachovaných kolekcií textílií v Európe.
Múzeum má aj módny katalóg z devätnásteho storočia. Pochádza z Leštín, zemianskej obce, kde žili bohatí šľachtici. Tí si mohli dovoliť obliekať sa podľa najnovších módnych trendov a objednávať si oblečenie z katalógov. „Tento katalóg predstavuje dámsku módu, ktorá sa nosila vo Viedni v roku 1860," vraví Chmelík.
K výstroju správneho džentlmena osemnásteho storočia zase patrila šabľa. Bez svojej najlepšej priateľky by na ulicu nevyšiel. Muž, ktorý je na historických obrazoch alebo fotografiách zobrazený so šabľou, bol voľakedy určite šľachticom. Iba táto spoločenská vrstva ľudí totiž mohla nosiť zbraň. Jedinou spoločenskou povinnosťou urodzených mužov bola vojenská služba.
Módny katalóg 19. storočia. Aj oravskí páni sa obliekali podľa najnovších módnych trendov.
Puška s príbehom
Múzeum nesmie vlastniť funkčné strelné zbrane vyrobené po roku 1870, sú nebezpečné. Vo svojej zbierke ich má múzeum veľa, jedna puška je však naozaj výnimočná. Má vlastný príbeh. „Je to vzácnosť. Podrobná evidencia zbierkových predmetov sa totiž začala viesť až v roku 1956. Množstvo vecí spred tejto doby síce hovorí samo za seba, no nevieme o nich nič bližšie."
Výnimkou je spomínaný samopal ruskej výroby z roku 1941. Vlastnil ho poručík Emil Kováčik, člen partizánskej skupiny Signál, pôsobiacej na Orave. Keď sa vojna skončila, partizán prišiel so spolubojovníkmi do Dolného Kubína a vystrieľal všetky náboje do vzduchu. Potom zobral pušku a s tým, že ju už nebude nikdy viac potrebovať, ňou celou silou tresol o zem. Zlomil pri tom pažbu zbrane, „jazvu" po úraze na nej vidieť dodnes. Samopal sa roky povaľoval na pôjde u rodiny vojaka, až kým ju nekúpilo múzeum.
Pušku vyrobili neďaleko Moskvy, na Slovensko prišla letecky, na zem ju zhodili padákom. Dva roky strávila na fronte. Detaily o jej putovaní sa zachovali v písomnom hlásení Emila Kováčika.
Hradní duchovia
Oravský hrad má dve strašidlá. Hovoria o nich zachované legendy. Jedným je biela pani. Má ňou byť manželka magistra Donča, ktorý žil na prelome 13. a 14. storočia. Vyznačoval sa búrlivou, zlostnou povahou. Pri jednej hádke vraj manželke odsekol ruku. Preto ho po smrti chodievala strašiť ako biela pani.
O Alžbete Thurzovej sa vravieva ako o čiernej pani. Keď zomrel jej manžel Juraj, riadila chod hradu. Bola údajne taký pedant, že služobníctvo chodila kontrolovať aj po svojej smrti. Vo vdovských, čiernych šatách.
Pohľad z najvyššieho balkóna Oravského hradu
Pavučiny ako detektory
Ak by chcel človek prejsť celý hrad, musel by prekonať viac ako osemsto schodov a zorientovať sa v úzkych tmavých chodbách. Zišla by sa mu aj dobrá fyzická kondícia, túra by trvala najmenej tri hodiny.
Niektoré časti hradu sú pre návštevníkov neprístupné z bezpečnostných dôvodov. Ako napríklad tmavá, chladná miestnosť v hornej časti bývalej pevnosti, kde sa počas bojov uskladňovali mŕtve telá. Jej steny sú obrastené pavučinami. Pracovníci múzea sa ich nesnažia odstrániť, majú totiž svoju funkciu. Slúžia ako detektory. Ak by boli porušené, vedeli by, že v zakázaných priestoroch niekto bol.
