RABČA.Mal osem rokov, keď si začal stružlikať prvé hračky. Práca s drevom mu bola blízka, často s ním vídal pracovať svojho otca. Po prvých neidentifikovateľných dielkach začala jeho tvorba postupne naberať tvar aj význam. Keď skončil školu, prestal kopírovať existujúce veci. Začal si navrhovať vlastné.
Žena s krídlami
„Štyri roky som študoval za umeleckého rezbára v Nižnej," hovorí Lukáš. „Narábať s dlátkami som vedel, no musel som získať zručnosť, skúsenosti. Dovtedy som vedel vyrezávať len línie."
Sochy robí málo, aj keď vyrobiť ich nie je problém. Treba na ne veľa dreva. Najviac ho baví basreliéf, pričom uprednostňuje moderné abstraktné umenie. „Dielo má zmysel, no neopisuje konkrétnu, existujúcu vec. Postave žene napríklad pridám krídla, zdá sa mi tak zaujímavejšia."
Špeciálne hodiny už majú svoje miesto v obývačke. Do drevenej kostry zlepenej zo stovky kúskov treba už len kúpiť „srdce".
Najlepšie sa mu robí s lipovým drevom, ktoré je mäkké a neštiepi sa. Vyrezával už aj do topoľa či limby. Práca s vysokohorskou drevinou však pre neho nebola tým pravým orechovým. „Robí sa s ňou asi najhoršie. Drevo je tvrdé a veľmi hrčaté."
Čo deň, to dielo
Lukáš pracuje v zahraničí. Vyrezáva, len keď je doma a zostane mu trochu času. Tvrdí, že živiť sa iba umeleckým rezbárstvom sa v súčasnosti nedá, pretože „raz to ide, o chvíľu zase nie. Spoliehať sa len na to je rizikom".
Nedávno vyrobil dielo, ktoré sa mu zo všetkých páči najviac. „Najskôr som urobil drevenú pavučinu. Potom som rozmýšľal, čo by do nej najlepšie pasovalo. Kdesi na obrázku som videl draka a v dielni som mal veľa zbytočných kúskov dreva. Rozhodol som sa, že ho na tú pavučinu vyskladám."
Nebolo to jednoduché, no s výsledkom je spokojný. Na výrobu niektorých diel mu niekedy stačí deň. „Keď sa na niečo namotám, sadnem si k tomu ráno a sedím pri tom až dovtedy, kým dielo nie je hotové."
