Viola pochádza z Košíc. Život sa s ňou nemaznal. Prvý partner ju bil, druhý ušiel, keď zistil, že je tehotná. Po potulkách krízovými centrami našla nový domov na Orave. Nevie, dokedy bude môcť zostať. Nemá peniaze ani na základné potreby.
BZINY. Je streda, pol ôsmej ráno. Vchádzame do malej dreveničky stojacej neďaleko kostola. Vo dverách nás vítajú štyri štebotavé deti, piate sa nám nesmelo prihovára spod stola. V skromnej izbičke, ktorá slúži ako jedáleň, spálňa aj obývačka, je poriadok. Pri peci stojí sušiak s opratým oblečením. Z kuchyne vychádza matka, 32-ročná Viola Sobčiaková. Usmiata, no strhaná žena. „Oblečte sa, treba ísť do školy a škôlky," hovorí deťom.
Po ich odchode si spolu sadneme k stolu. Žena začne rozprávať. „Ráno sa opäť pobili, pre hlúposť, hádali sa, kto zatvorí skriňu. Neviem, čo mám s nimi robiť, aby konečne začali poslúchať."
Biedne príjmy
Viola žije so svojimi deťmi v prenajatom dome. Po rokoch útekov a presúvania sa z miesta na miesto sa chce usadiť. Začať žiť normálny život je však nad jej sily. Na účet jej tento mesiac príde asi 170 eur. V nich je zahrnuté náhradné výživné, keďže otcovia detí si vyživovaciu povinnosť neplnia, a rodinné prídavky. Peniaze jej ani zďaleka nestačia na živobytie.
„Za nájom, spolu s energiami a vodou, platím mesačne 320 eur. Osemdesiat z nich mi dáva druhá podnájomníčka. V októbri som ešte dostala 250 eur, bola tam zahrnutá posledná materská. Čo však bude teraz, netuším."
Hneď, ako si na Orave našla podnájom, zamestnala sa ako čašníčka. Do minulého týždňa pracovala v motoreste. Ťahať 14-hodinové služby však bolo namáhavé. Nemala čas na deti. Kým im skontrolovala školské tašky a domáce úlohy, bolo často po polnoci. Ani príjem nebol bohvieaký. „Keby mi nepomáhal sociálny pracovník a pracovníci Misie mladých, neviem, z čoho by sme žili. Veď som nemala ani na to, aby som deťom zaplatila základné potreby do školy." V piatok nastúpila do novej práce v dolnokubínskej firme. Verí, že konečne bude všetko dobré.
Matka sa upila k smrti
Narodila sa na východe. Otca nepoznala, matka pila. V triezvom stave to bola matka na pohľadanie. No keď sa pozrela na dno fľaše, úplne sa zmenila. Viola neraz dostala bitku, len tak, preventívne. Keď mala štrnásť rokov, dostala sa do ústavu. „Mama povedala, že si so mnou nevie rady, že ma musia prevychovať tam."
Z ústavu vyšla v osemnástich. Vrátiť sa nemala kam. Keď mala pätnásť rokov, mama sa upila k smrti. Jediným človekom, ktorému verila, a mohla sa na neho spoľahnúť, bol priateľ. Chodila s ním štyri roky. Nasťahovala sa k nemu. Konečne mala pocit, že niekam patrí, že ju má niekto rád. Všetko však pominulo, keď prvýkrát otehotnela. Partner ju začal biť.
Pomocnú ruku prijala
Prvýkrát od neho utiekla, keď mal malý Dávid šesť mesiacov. Našiel ju po pár dňoch a násilím priviedol naspäť. Ďalšie dva roky bolo všetko v poriadku. Viola otehotnela znovu. A bitky sa vrátili. „Keď sa narodil Marek, prosila som lekárov, aby mi podviazali vaječníky, že už ďalšie deti nechcem. Vtedy som už vedela, čo je môj druh zač. No oni nesúhlasili. Vraj som mladá, že mám ešte rodiť."
Tak aj bolo. Ďalšie dve deti nechcela. No partner jej nedal na výber. Utiecť nemohla. Nemala kam. Na ulicu so štyrmi deťmi? Časom rezignovala. Keď jej druh videl, že bitky nepomáhajú, začal ju týrať psychicky. Bola na dne. Po jednej bitke sa odvážila zavolať políciu. „Povedali mi, že som mala počúvať partnera. A odišli."
Po čase Violinho partnera zatkli pre lúpežné prepadnutie. Bitky konečne prestali. Podieť sa však aj napriek tomu nemala kam. Ešte rok žila so svokrovcami. Keď jej kamarátka navrhla, že jej pomôže dostať sa do krízového centra, neváhala ani minútu.
Chýba oblečenie aj jedlo
V centre v Nitre strávila takmer dva roky. Po čase si tam našla nového priateľa. Obľúbil si jej deti, verila, že konečne bude všetko dobré. Mýlila sa. „Otehotnela som. Keď som mu to povedala, opustil ma. Chlapom odvtedy vôbec neverím."
V Bzinách sa im páči. Aj drevenička vyhovuje, hoci v nej majú len jednu izbu. Chceli by sa tu usadiť.
Umiestnenie v krízových centrách je len dočasné. Preto sa musela z Nitry, už s piatimi deťmi, presťahovať do Rajca, potom k Prievidzi a napokon skončila v Dolnom Kubíne. „Vedúca centra aj sociálni pracovníci mi veľmi pomohli. Vychádzali mi v ústrety. Zapadla som a chcela by som zostať."
Dnes sa snaží v prenajatej drevenici budovať si spoločný, veľmi skromný domov na Orave. „Máme všetkého nedostatok. Dreva, oblečenia aj jedla. Neraz sa stane, že po zaplatení nájmu mám na celý mesiac sto eur. Z toho ledva kúpim jedlo, nieto ešte deťom topánky či bundy na zimu."
Deti ju nerešpektujú
Do rodiny Sobčiakovcov často chodia dobrovoľníci z občianskeho združenia Misie mla-
dých. Pomáhajú im, ako môžu. Je to však len dočasná pomoc. „Nestačí," hovorí Anton Michalica z Misie mladých. „Oni potrebujú pomoc systematickú, pravidelnú. Inak sa z toho nedostanú. Myslíme si, že deti treba dočasne umiestniť do detského krízového alebo diagnostického centra. Ich matka sa potrebuje pozviechať, nájsť si lepšie platenú prácu. Dnes musí riešiť finančnú situáciu, výchovu, prácu. Všetko naraz nezvládne."
Viola tvrdí, že sa detí nechce zbaviť tak, ako to pred rokmi urobila jej mama. Chlapci jej však prerastajú cez hlavu. Potrebovali by pevnejšiu ruku. „Nerešpektujú ma. Nechcem, aby sa z nich stali kriminálnici, aby niečo vystrojili, no sama ich kontrolovať nedokážem. Potrebujú si uvedomiť, čo to je mama, rodina. Prídu na to asi len odlúčením," hovorí so slzami v očiach.
Na Luník IX. nepôjde
Jedným z riešení by bol sociálny byt. Prenájom zaň je v porovnaní s terajším podstatne nižší.
Podmienkou je trvalý pobyt v mieste, kde sa o byt uchádza. Podala si žiadosť na dolnokubínsku radnicu. No nepochodila. „Zamietli mi ju. Ponúkali mi byt v Košiciach, na Luníku IX. Tam sa však s deťmi nikdy nenasťahujem."
Viola sa nachádza v nezávideniahodnej situácii. Deťom by rada dala aspoň to základné, no nemá z čoho. Pomocnú ruku by však aspoň dočasne mohla nájsť v dolnokubínskej pobočke organizácie Úsmev ako dar. „Rodine môžeme poskytnúť šatstvo, obuv, hygienické potreby a drogériu," povedala Zuzana Vosková. „Matka nás môže navštíviť kedykoľvek v pracovné dni. Budeme sa snažiť poradiť jej, ako ďalej."
Sťahovať sa už nechce
Anton Michalica z Misie mladých verí, že úrady začnú konať a pomôžu matke vyriešiť túto situáciu. „Rodinu dobre poznáme," povedala Taťjana Kubašková, vedúca oddelenia sociálno-právnej ochrany detí Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Dolnom Kubíne. „Finančnú situáciu riešime v zmysle zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Matka je s pracovníkmi nášho oddelenia v osobnom kontakte."
O konkrétnej pomoci sme sa však nedozvedeli. Vedúca nás informovala, že bez súhlasu matky bližšie informácie poskytovať nemôže. „Poradili mi, aby som išla znovu do krízového centra. Veď sa sťahujem od detstva, takže by to pre mňa nemal byť problém. No ja si chcem aj s deťmi konečne nájsť svoje miesto. Je také ťažké pochopiť to?"
