Keď s nami hroby rozprávajú

Vedia hroby rozprávať?

- Vedia, treba sa pri nich len s úctou zastaviť, v tichu sa pomodliť, pospomínať a prosiť o pokoj a Božie svetlo duše. Ony akoby cez duchovný telemost nám odkazujú: „Ži tak, akoby si mal zajtra zomrieť, rob dobro a neviaž sa na hmotné statky, lebo tie sú k ničomu. Nič si hore nezoberieš. Dbaj na medziľudské vzťahy, pomáhaj svojim blížnym, to sú hodnoty, ktoré nám budú započítané."

Kedy sa vás prvýkrát dotkla smrť?

- Keď som stratila najbližších. Mamu, otca, súrodencov. Najviac, keď sme stratili syna, ktorý tragicky zahynul pri dopravnej nehode ako 45-ročný. Tá bolesť sa nedá nikdy vyjadriť slovami. Všetky tieto kríže treba s pokorou prijať a prosiť Pána o silu a zdravie, aby vám ich pomohol niesť.

Nadväzujete kontakt so zosnulými?

- Áno, modlitbou, a potom sa s nimi porozprávam, poviem im ťažkosti, trápenia a prosím o orodovanie o pomoc u Pána. Poviem im aj radosti a všetko dobré, čo ma stretlo.

Staráte sa aj o opustené hroby, prečo?

- O niektoré, keď idem okolo hrobov, a vidím, že sa o ne nikto nestará, tak trochu upravím hrob, dám kytičku, alebo zasvietim sviečku. V Námestove to tak robia viacerí. Veď tí zosnulí tiež možno mali pekný život alebo ťažký, urobili v živote kus práce, možno za horších podmienok, ako máme dnes, preto na nich netreba zabúdať.

Takmer denne chodíte na cintorín, stále je ten vzťah k zosnulým rovnaký?

- Rozhodne rovnaký. Za sedem rokov, ako nám zomrel syn, som takmer denne na cintoríne. K zosnulým prechovávam hlbokú úctu. Nejako viac si uvedomujem, že aj ja tam raz prídem a potom ináč zaraďujem hodnoty života.

Ste živý inventár cintorína, vnímate to tak aj vy?

- Áno, vnímam, lebo vlastne všetci sme živým inventárom cintorína, len nevieme, kedy nás Pán povolá a kedy nás tam dovezú.

Kedysi ste nazvali cintorín mestom mŕtvych, ako by ste ho porovnali s mestom živých?

- Na cintoríne odpočívajú stovky, ba tisícky mŕtvych, ktorí v minulosti tiež žili, pracovali, tešili sa, trápili a žili bežný život, a preto nech sú nám mnohí príkladom a poučením v našom živote.

Stále sa vynárajú nové celebrity, pritom sa zabúda na dejateľov, ktorí niečo urobili.

- To nie je zlé, veď celebrovať znamená slúžiť. Slúžiť pre národ, dobro veci, veď pokrok musí ísť dopredu, len celebrity nesmú zabúdať na skromnosť, pokoru a úctu k národu. Našich dejateľov treba viac zviditeľnovať, aby sme si, zvlášť mladá generácia, vážili to, čo pre náš národ urobili a obetovali.

A nebolo toho málo. Robili to z lásky, za ťažkých podmienok, na pozdvihnutie nášho národa. Nemali za to zaplatené, ani žiadne výhody, dávali tam svoje imanie. Z toho by si mali brať príklad funkcionári v našom štáte. Tiež netreba zabúdať na miesta ich večného odpočinku. Ja sa starám o hrob Martina Hamuliaka už niekoľko rokov. Robím to z lásky.

Ako sa dá najlepšie vyjadriť vzťah k zosnulému?

- Dá sa. Veľmi úprimne, a to modlitbou a dobrými skutkami.

Ako vnímate prepychové pomníky?

- Je to vecou pozostalých, aké pomníky robia a aké údaje tam dávajú. Pripomeniem len pohreb Sv. Otca, ktorý mal rakvu bez ozdôb, vencov, na rakve bola len kniha s Evanjeliom. Nech nám je príkladom.

Čo by na pomníku nemalo chýbať?

- Je pravda, že teraz sa hroby veľmi vyzdobujú vencami, kvetmi a kytičkami. Možno sa to pomaly bude meniť. Biskup Baláž nám povedal, aby sme nedávali toľko umelých kvetov na hroby, ale len kytičku a pomodlili sa, lebo kvety idú do kontajnera a modlitba k Pánovi.

Aj tým vlastne znečisťujeme životné prostredie, vytvárame obrovské skládky odpadu. Možno si to uvedomíme a zmeníme spôsob ozdobovania hrobov. Veď v Námestove máme zo strany správcu cintorína, Jána Krušinského, veľkú starostlivosť o poriadok na cintoríne.

Tieto dni nám dávajú príležitosť trochu sa zastaviť a zhodnotiť život. Nech nás to sprevádza aj do ďalších dní, aby sme nezabúdali na vlastnú smrť.