ORAVA. V prvý októbrový víkend sa tanečné skupiny Matelo a Chrobáci zo ZUŠ v Nižnej, Žabka a Daisy zo ZUŠ v Trstenej a Karolínka a Izabela zo Zuberca zúčastnili tanečného festivalu Diaľavy v Michalovciach.
Súťažné zápolenie i samotné mesto Michalovce zanechali v nás tie najlepšie dojmy. Popri tom starostlivosť organizátorov i návšteva Spišského hradu boli akýmsi umocnením zážitkov. Našlo sa však aj čosi, čo nepoteší a na čo budú nielen samotné deti, ale aj dospelí účastníci spomínať ako na zlý sen.
Turistický priemysel
Na Slovensku sa hrdíme množstvom atraktívnych miest, krásnymi horami, kultúrnymi a historickými pamiatkami a pohostinnosťou a ochotou Slovákov. To všetko sú atribúty, na ktoré by sme radi prilákali do našej krásnej krajiny množstvo návštevníkov, vďaka ktorým bude žiť a prekvitať turistický priemysel.
Cestou z Michaloviec nastal čas, keď mnohým z cestovateľov bolo treba kratučkú zastávku na oddych spojený s vykonaním klasických ľudských potrieb, teda, hľadali sme nejaké to „wecko". V dedinách nasledujúcich jedna za druhou to nešlo, ako na potvoru parkovisko pod Sivou bradou bolo uzatvorené a v neďalekom salaši bola akási veľká obchodná akcia, takže pristaviť tri autobusy detí bolo nemysliteľné.
Tiežpodnikatelia
Deti tíško trpeli a pretrpieť museli aj prechod cez Branisko, pretože náš najslávnejší diaľničný tunel bol opäť uzavretý. Ostávalo nám len vydržať, veď hneď za Levočou je benzínka a vedľa nej Hot-pot, reštaurácia s rýchlym občerstvením. A tu sa to všetko stalo!
Keď obsluha benzínky videla cez parkovisko idúce deti, automaticky otočila ceduľku na dverách a túžobne očakávané „wecká" boli v tej chvíli mimo prevádzky. Deti, v drvivej väčšine dievčatá, sa tešili, že svoje trápenie teda ukončia v neďalekom Hot-pote, no ani tam im nebolo na ružiach ustlané.
Hoci som zaplatil za dva autobusy hromadný poplatok za využitie sociálnych zariadení vo výške 6,64 eur, keď videla vedúca zástup detí, vypla na toaletách svetlo, ktoré, s udiveným výrazom v tvári a nie príliš ochotne, opäť zapla až po mojej žiadosti a argumentácii, že som za použitie WC zaplatil.
Kedy je zadarmo naozaj zadarmo?
Zlatým klincom celej situácie bolo, že pri odchode som si všimol na dverách nenápadný kúsok papiera na ktorom je vytlačený text: Zákazníci rýchleho občerstvenia majú použitie sociálnych zariadení zadarmo! Deti si, takmer do jedného, dali hranolky, bagety, limonádu, zmrzlinu a čo ja viem čo ešte a všetci dospelí sa tešili a aj si zaplatili a užili vytúženú kávu!
Mne sa moja káva aj so zákuskom pri jeho prečítaní skoro vrátila krkom späť a viem, že pokiaľ budem živý, budem od návštevy tohoto zariadenia odhovárať všetkých svojich známych. Škoda len, že na tých, čo prichádzajú z väčších diaľok a najmä zo zahraničia, nemám kontakt a dosah!
A ak by ste si mysleli, že si vymýšľam, spýtajte sa špeciálne rodičov detí zo súborov Karolínka a Izabela zo Zuberca, tí sa s takým istým jednaním stretli na troch iných miestach nášho prekrásneho Slovenska aj vo štvrtok večer pri ceste do Michaloviec.
Autor: Ľubomír Jarolín
