Oheň, zem, vzduch a voda sú prapôvodné živly, z ktorých bol stvorený svet. Ľudstvo bralo plody zeme, dýchalo čerstvý vzduch, využívalo oheň i vodu. Živly dávali život. Dnes ho už aj berú.
V novembri 2004 nám jeden zo živlov pohrozil, sfúkol Tatry. Stromy padali ako zápalky. Prestali sme bedákať, keď o mesiac vlny tsunami zahubili v južnej Ázii 300-tisíc ľudí. Dnes už voda priamo poškodila aj nás. Horí Rusko, oheň tam už zabil desiatky ľudí. Nedávno sme precítili spolu s Haiťanmi hrôzy zemetrasenia. Státisíce mŕtvych.
Živly, ktoré sú podstatou sveta, sú proti nám. Ale prečo, keď sa ľudstvo dokáže zničiť aj samo? Hm, možno práve preto!
Pred pár dňami sme si pripomenuli 65. výročie zhodenia atómovej bomby na Hirošimu. Svet sa vtedy zhrozil, ale pokusy s bombami dlho neprestali. Do roku 1995 ich bolo na Zemi 2000. Silový rekord drží niekdajší ZSSR, v roku 1961 odpálil vodíkovú bombu, ktorá mala silu 2900-krát väčšiu ako hirošimská. Takýto spôsob hubenia ľudstva, vojenský, už ľudstvo, zdá sa, prekonalo. Načo nám je hlasná vojna, keď vraždiť sa dá potichu! Historici odhadujú počet nevinných obetí komunizmu celosvetovo na niekoľko sto miliónov. Ročne sa na Zemi vyvraždí asi desať miliónov nenarodených detí. To je viac ako počet obetí 2. svetovej vojny za jeden rok. No a keď k takýmto katastrofám pridáme devastáciu duchovnú a morálnu ľudí narodených, anjeli z Apokalypsy už asi lietajú. Lebo nič nie je len tak.
Chceli sme tie živly skrotiť až príliš, ovládnuť a privlastniť si ich. Lenže oheň, zem, vzduch a voda patria k stvoreniu.
