S dieťaťom odchádza vždy aj kus nášho srdca

ORAVSKÁ POLHORA. Manželia Pientákovci z Oravskej Polhory mali oddávna rovnaký sen. Chceli sa starať o deti z detských domovov. Svoju túžbu si začali plniť pred štyrmi rokmi, keď sa dozvedeli o profesionálnych rodinách. Podali si žiadosť. Uspeli. Pani Darina sa stala profimamou. Za uplynulé štyri roky sa u nich vystriedalo šesť detí bez rodiny a rodičov.

Netreba ju súdiť

V profesionálnej rodine je dieťa z detského domova umiestnené dovtedy, kým sa nevráti naspäť k svojej biologickej rodine alebo je zaradené do pestúnskej či adoptívnej starostlivosti. Profirodičia teda nikdy nevedia, ako dlho sa u nich dieťa zdrží. Nevedia to ani manželia z Oravskej Polhory.

Prví dvaja chlapci sa po krátkom čase vrátili do biologickej rodiny, ďalšie dieťa išlo naspäť k vlastným rodičom. „Pred rokom od nás odišlo dvojročné dievčatko a pred pol rokom deväťmesačné dievčatko na adopciu. A teraz máme Jožka. Je u nás už päť mesiacov," hovorí Darina.

Malého Jožka Pientákovci dostali ako novorodeniatko, mal len 16 dní. „Matka sa ho vzdala hneď po pôrode, netreba ju však za to odsudzovať. Nikto nevie, čo ju k tomu viedlo a ako odlúčenie od svojho dieťaťa prežívala," hovorí Štefan. Celá rodina berie polročného Jožka, akoby bol ich vlastný. Aj preto manželia podali žiadosť o jeho zverenie do pestúnskej starostlivosti. Aký však bude verdikt úradov, je zatiaľ otázne.

Nechce ma ďalšia mamička

Chovať sa chladne k deťom sa podľa manželov Pientákovcov nedá. Aj keď príručky hovoria o tom, že profesionálni rodičia si nemajú vytvárať k deťom z domova bližší vzťah, je to nemožné. Odchod každého z nich je veľmi ťažký nielen pre rodičov, ale aj pre ich tri vlastné dcéry. „S dieťaťom odchádza vždy aj kus nášho srdca. Sú to pre nás veľké straty," zhodli sa manželia. Ťažké to však nie je len pre nich, ale aj pre samotné dieťa ktoré si odchod vysvetľuje tak, že ho nechce ďalšia mamička.

Smútok pri odchode dieťatka do novej rodiny im aspoň trošku zmierňuje predstava, že odchádza tam, kde ho budú mať noví rodičia radi, kde bude mať to, čo potrebuje, to, čo by v domove nemal, že poteší rodičov, ktorí vlastné deti mať nemôžu.

Hoci lúčenie s deťmi nie je jednoduché, manželia sú presvedčení, že je vždy lepšie, keď sa dieťa dostane do profesionálnej rodiny, nie do domova. „Začne si zvykať na rodinu, súrodencov, dá sa formovať hneď od začiatku. Niektoré deti z detských domovov sa totiž prevychovávajú veľmi ťažko."

Ustráchané a smutné

S deťmi, o ktoré sa doteraz starali, majú Pientákovci rôzne skúsenosti. Každé jedno malo za sebou nepekný príbeh. A na každom bolo po príchode do Oravskej Polhory vidieť, koľko si muselo vo svojej vlastnej rodine vytrpieť. „Utrpenie na nich vidno na prvý pohľad. Stačí sa im pozrieť do očí. Majú ich také prázdne, vyhasnuté," povedal Štefan.

Mnohé deti sa boja, mávajú nočné mory, kričia zo sna, nemôžu spávať. Správnym prístupom sa však profirodičom darí odháňať strach z ich malých duší. Keď sa v ich očkách konečne objavia iskričky, sú spokojní.

Plný dom detí

Manželia Pientákovci majú tri vlastné dcéry, najstaršia má dnes osemnásť rokov. Keď si zobrali do rodiny prvé dve deti, najmladšia dcéra mala len štyri. Ako však hovorí Darina, ich deti prijali cudzie okamžite. „Vôbec na nich nežiarlia, vychádzajú spolu perfektne. Som na ne hrdá. Občas sa však aj zamyslím nad tým, či dcéram týmto neubližujeme, no často sa s nimi o tom rozprávame. Stále chcú, aby sme si brali ďalšie deti. Sú skvelé a bez ich pomoci a podpory by sme to asi nezvládli," hovorí profimama.

Nielen o malého Jožka je v posledných dvoch mesiacoch obohatená rodina Pientákovcov. Po dome behá ďalších päť drobcov. „Sú to deti z detského domova v Bojniciach. Túto skupinku sme mali vlani a chceli prísť aj tento rok."

Rodina Pientákovcov sa rozrastá aj cez vianočné sviatky. „Už si ani nevieme predstaviť, že by sme mali byť cez prázdniny alebo Vianoce sami. Raz nám to hrozilo a normálne sme sa toho báli," dodali s úsmevom manželia.