Stodvadsať kilometrov peši s dvadsaťkilovým batohom plným zimného oblečenia. Stodvadsať kilometrov peši krajinou bez stromov a trávy, krajinou skál, machu a snehu, vody, bažín a komárov. Stodvadsať kilometrov peši nádhernými horami, kde je slnko nad hlavou 24 hodín a okolo stáda sobov. Stodvadsať kilometrov peši, ani jedna plastová fľaša, žiadny turista.
„Inšpirovala nás túžba zažiť dobrodružstvo v nedotknutej prírode severu a tiež rozprávka z detských rokov o ceste Nielsa Holgersona s divými husami do Laponska," hovorí o netradičnej dovolenke Jozef Okoličány z Oravskej Jasenice a Vladimír Hollý z Tvrdošína. Práve chladné a zasnežené Laponsko si vybrali za svoj cieľ v čase, keď väčšina z nás cestuje do teplých letovísk v Chorvátsku či Taliansku.
Ďaleko od hlučnej civilizácie
Laponsko je oblasť, ktorá sa rozprestiera od severného polárneho kruhu až po drsný, mrazivý Severný ľadový oceán. Svojou rozlohou zasahuje na územie Fínska, Nórska a Švédska.
Naši dobrodruhovia si vybrali za cieľ švédsku časť so známou turistickou cestou Kungsleden. Trasa sa tiahne hraničnými horami medzi Nórskom a Švédskom celých 450 km od severu na juh. Podstatná časť trasy nemá žiadne značenie a na jej zdolanie sú potrebné skúsenosti a odolnosť voči dlhej samote v horách, ďaleko od civilizácie.
„Na štart našej cesty sme cestovali 42 hodín autobusom a vlakom. Keď sme vystúpili v severskej krajine, privítali nás pučiace zakrpatené brezy a príjemná vôňa ich miazgy. Únava z cesty razom zmizla a nemohli sme sa dočkať, až sa vnoríme do srdca hôr."
Krajina machu, jazier a skál
Prvý deň prechádzali dobrodruhovia národným parkom Abisko. Je špecifický veľmi nízkym počtom zrážok. Napríklad cez zimu sa tu zhromažďujú nekonečné stáda sobov a losov, pretože nízka pokrývka snehu im umožňuje ľahký prístup k potrave.
„Po prechode Abiska nás postupne opustili nízke briezky a my sme vstúpili do krajiny machu, jazier, skál a snehu. Prechádzali sme údoliami pomedzi majestátne hory, rozryté nepretržitými prúdmi vody z topiacich sa ľadovcov." V zime tu teplota dosahuje úctyhodných -50 °C a je to poznať na popraskaných skalách, ktoré sa v lete odlupujú od stien a s rachotom padajú do doliny.
„Prvého soba zbadal Jožko a mysleli sme, že to je nejaký samotár. Avšak zrazu sa okolo neho začali objavovať ďalšie a ďalšie soby, ako keby na nás niekto skúšal filmový trik." Zamaskovanie sobov je vôbec jedno z najdokonalejších v prírode. Žijú v krajine bez stromov a bez kríkov, a tak sa nemôžu schovať pred svojimi predátormi vlkom, medveďom alebo aj rysom. „Nám sa šelmy vyhli, zato nás sprevádzali nespočetné druhy vtákov. Áno, aj labute, ktoré zimujú na Orave, prilietajú do Laponska, aby tu priviedli na svet svoje mláďatá."
Počuť tlkot vlastného srdca
Nezabudnuteľným zážitkom pre každého cestovateľa je polárny deň. Je nezvyčajné, keď celú noc svieti nad obzorom slnko. „Večer príroda stíchne, že človek počuje tlkot vlastného srdca. Vtedy vás zaleje pocit, ako keby sa vaše telo rozplynulo po okolitých horách a vy ste neoddeliteľnou súčasťou divadla, ktoré vie zohrať len príroda."
A ako sa cestovatelia stravovali? Celú cestu si niesli zásoby a zimné oblečenie. Našťastie teplota sa držala okolo 8 °C a jedlo sa im minulo tesne pred zdolaním posledného 120. kilometra. Niekto by si pomyslel, že museli mať radosť. Nie veru.
„Laponsko v nás zanechalo hlboké dojmy a nás prepadla nostalgia za uplynulými zážitkami. Tá je v nás stále a živí naše plány na ďalšiu dobrodružnú cestu."
Autor: Vladimír Hollý
