Keď vlasy nedržali pokope, natreli si ich slaninou

ZUBEREC. Namiesto gélu používali na úpravu účesu slaninu alebo maslo. Muž dával vyvolenej najavo, že sa jej páči tým, že si do kostola zobral jej pierko. Tie však vrchnosť aj cirkev zakázali. Panenstvo slobodnej dievky symbolizoval venček, vydatá nesmela vyjsť na ulicu bez čepca. Podľa pokrývky hlavy ste v minulosti bez problémov dokázali rozoznať, či ide o mládenca, ženatého muža, slobodnú dievku alebo vydatú a zadanú ženu.

Zaujímavosti z histórie priniesla etnografka Elena Beňušová z Oravského múzea.

Vrchnosť pierka zakázala

Čepčenie či kyčkanie. Dva rozdielne a predsa rovnaké názvy. Oba pomenúvajú pokrývku hlavy, rozdiel je len v tom, v ktorej dedine. Dolná Orava mala čepčenie, v Babíne ľudia nepovedali inak ako kyčkanie.

Slobodná dievka prišla počas svojej svadby o venček aj rozpustené svadby. Nahradil ich vrkoč ukrytý pod čepcom.

Podľa toho, čo mala žena v minulosti na hlave, muž bez problémov uhádol, či sa o ňu ešte môže uchádzať alebo je už zadaná. Dievka zase podľa ozdobného pierka za mládencovým klobúkom vedela, ktorú si vybral. „Mládencom ich dávali prevažne v sobotu večer, lebo vedeli, že v nedeľu si ich pripnú na klobúk a tak pôjdu do kostola. Keďže sa často mládenec páčil viacerým dievkam, dostal aj viac pierok. Cez omšu potom dievky sledovali, ktoré pierko si zobral," hovorí etnografka Elena Beňušová. Perečká však robili podľa vrchnosti aj cirkvi zlú krv medzi ľuďmi. Vydali preto hneď niekoľko zákazov, ktoré nosenie pierok do kostola zakazovali.

Muži od nepamäti nosili klobúky. Najstaršie boli veľmi veľké, chránili ich pred dažďom aj slnkom. Občas však vedeli poslúžiť aj ako zbraň. „Keď sa chlapi v krčme pohnevali, občas sa nimi aj vybili. A keď ich doma nahnevali deti, veruže sa im ušlo tým veľkým klobúkom po zad- ku," hovorí etnografka.

Prostovlasé aj vo vrkočoch

S vlasmi také problémy, ako máme dnes, ľudia nemali. Muži uprednostňovali do konca 19. storočia vlasy dlhé po plecia. Nosili ich buď rozpustené alebo zapletené do viacerých vrkočov. Zo sveta, kam vyrážali za robotou, však priniesli nové trendy, postupne si ich začali strihať na kratšie. Keď niektorý vlas nechcel počúvať a sedieť na mieste, kde ho jeho majiteľ uložiť dopomohol mu. Gély, vosky či tužidlá neboli. Muži však boli vynaliezaví. „Uhládzali si ich slaninou, sadlom alebo maslom," hovorí Beňušová.

Ženské vlasy boli prevažne dlhé. Dievky ich spočiatku nosili prostovlasé - voľne rozpustené, neskôr si ich začali zapletať do vrkočov. Vo všedných dňoch si do vlasov zaplietli obyčajnú šnúrku. V nedeľu a vo sviatky sa však ozdobili farebnou stužkou. Tie dievky často dostávali od mládencov, ktorým sa páčili.

Po venčeku prišiel čepiec

Tradičným symbolom panenstva a dievočstva bola v minulosti parta. Bola to prevažne zelená ozdoba hlavy, ktorá sa na dolnej Orave spomína do roku 1880. Z neskoršieho obdobia o nej nie sú ďalšie záznamy. Stále sa však v mnohých dedinách pri polnočnom odčepčovaní nevesty spieva pieseň, v ktorej sa hovorí práve o tejto ozdobe.

Zelenú pokrývku hlavy, nazývanú parta, nahradil venček. Nosili ho len slobodné dievky.

Súčasťou party bol venček, ktorý ju neskôr úplne nahradil, a používa sa až dodnes. Stužky na venčeku boli zo začiatku prevažne zelenej farby, neskôr sa pridávali aj červené či ružové. Aj v svadobnom venčeku mala nevesta až do konca prvej polovice 20. storočia zelené stužky. Až vtedy sa začali používať biele.

Počas svadby, zväčša po polnoci, sa z dievky stávala žena. Pri odčepčení prišla o venček, ktorý nahradil čepiec, hlavný znak vydatej ženy. „Nebolo možné, aby išla vydatá žena s rozpustenými vlasmi alebo vo vrkoči. Vždy musela mať hlavu pokrytú čepcom a vlasy upravené do špeciálneho účesu. Čepiec svedčil o tom, že táto žena už patrí určitému mužovi."

Jednorohé aj dvojrohé

Pod čepcom ženy ukrývali vlasy upravené do dvojakých účesov - jednorohých alebo dvojrohých. Formovali si ich podľa čepcov, ktoré mali jeden alebo dva rožky. „Ženy si pri formovaní dvojrohého účesu pomáhali rôznymi podložkami, obyčajne drievkom, z ktorého si vyformovali rožky na oboch stranách hlavy." Dievčatá s riedkymi vlasmi si do nich vpletali ľan. Zaujímavo však riešili problém ženy, ktoré mali vlasy husté. „Ak ich nemohli schovať pod čepiec, odstrihli si na zátylku toľko, koľko potrebovali."

Do konca 19. storočia nosili ženy jeden typ čepca - cipky. Keď začali chodiť do sveta za robotou, privážali si domov nové materiály, ozdoby, ktoré použili vo svojich čepcoch. Tak sa začali odlišovať čepce v jednotlivých dedinách.

Na okrúhlo aj na pochválen

Popri čepcoch si vydaté ženy zdobili hlavu rôznymi šatkami. Prvé boli veľké, mali podobu obrusov či plachty. „Ženy sa s nimi zavinovali, keď sa schyľovalo na dážď. Keď začali nosiť oblečenie z modrotlače, chránili si takto nový odev. Neprali toľko ako dnes a vždy bolo ľahšie raz za čas oprať plachtu, ako prať všetky súčasti odevu," hovorí etnografka. Šatky sa postupne zmenšovali až do rozmerov, ktoré poznáme dnes.

V lete nosili ženy tenké, priesvitné šatky, v zime ich vymenili za hrubšie a teplejšie. Šatky sa dali viazať na viacero spôsobov. „Ak si chcela žena uviazať šatku na okrúhlo, položila si na hlavu slamu zaviazanú v kúsku plátna a až na ňu dala šatka. Počas sviatočných chvíľ si zase šatku uväzovali „na pochválen". Nad čelom bola tvarovaná do vyššej striešky, symbolizovala kaplnky či kostoly, ktoré tiež majú veže týčiace sa dovysoka."

Na všedný deň sa postupne začali nosievať šatky z modrotlače, boli tmavé a nešpinili sa. Mladé dievky si po večeroch sviatočné biele šatky zdobili strapcami či výšivkami.