Tradičný odev nosia nielen v nedeľu do kostola, ale aj „v robotné dni".
DLHÁ NAD ORAVOU. Blúzka, spodnice, sukňa, zástera a vyšívaná šatka na hlave - to je každodenný odev Anny Vraniakovej. Teraz v lete nosí farebnejší kroj z ľahších materiálov. Keď jej je moc teplo, vyzlečie si jednu spodnicu a na blúzke vysúka rukávy.
Na kroj si za tie roky, čo ho nosí, zvykla. Nevadí jej pri robote, dokonca v ňom vysadne aj na bicykel. Krojované ženičky šliapuce do pedálov nie sú v Dlhej nijakou zvláštnosťou. Dedina je rozťahaná, dvojkolesový dopravný prostriedok im skracuje vzdialenosti. „Bicyklujem odmala, mám už piaty bicykel. Neviem si bez neho predstaviť život, rovnako ako bez kroja," hovorí Anna.
Bez kroja by to nebola ona
Tradičný odev už chcela vyzliecť niekoľkokrát. Nikdy to však neurobila. Má k nemu prirodzený vzťah. Aj keď na sebe niekedy cíti spýtavé pohľady okoloidúcich, nevadia jej. „Viac by mi vadilo, keby som na sebe mala normálne oblečenie. Cítila by som sa nesvoja."
Na kúpalisku. Ženičky sa z krojov vyzlečú málokedy, na výlete si vo vode aspoň omočili nohy.
Anna je vo veku 69 rokov najmladšou ženou zo skupiny tridsiatich Dlžianok, ktoré ešte nosia kroj. Väčšinu šiat si šijú, alebo ich zdedia po svojich predchodkyniach. Látky sa zháňajú čoraz ťažšie, kupujú ich hlavne v Poľsku. „Niektoré látky ako napríklad barchan už vôbec nedostať. Z takýchto materiálov nosíme už len tie veci, ktoré zostali."
Súčasný kroj je oproti minulosti trocha pozmenený. Kedysi ženy nosili dlhšie sukne, zástery si obliekali aj v pracovné dni. Boli z iného materiálu. „Naspod sa obliekalo oplecko, ktoré sa robilo z ľanu. Na to šla jakla, niečo ako blúzka. Mala nariasené rukávy a nezakasávala sa. Na sukňu, barchanicu, sa obliekala zástera, fertucha. V sviatočné dni nosíme fertušku," opisuje odev žien v Dlhej Anna. Počas chladnejších dní si obliekajú svetre, v zime sa balia do hrubých vlnených šatiek - kutľoviek.
Šatky sa nosili a nosia podľa príležitostí a ročného obdobia. Delinka je z tenkého materiálu, v zime ženy nosia šáfolky. Takzvané štofky dnes nie sú dostupné, špeciálne kvetované šatky ležia už len v skriniach a truhliciach najstaršej generácie Dlžianok.
Sukne musia byť široké. Zhotovujú sa zväčša z troch metrov látky, ktorá sa rozstrihne na štyri časti, pozbiera „na rance" a zošije.
Anna Vraniaková v kroji na robotný deň ukazuje, čo nosí počas sviatkov.
Vymrie generácia, vymrie zvyk
Anna Vraniaková si nevie vysvetliť, prečo sa tradícia nosenia krojov zakorenila tak hlboko práve v Dlhej. „Minule som bola v susednej dedine na slávnosti. Boli tam aj ženy z koncových dedín, v mojom veku, no ani jedna nebola oblečená v kroji. Naozaj neviem, čím to je." Kroj nenosila ani jej sestra, hoci bola o osem rokov staršia. Bola totiž študovaná, Anna strávila celý život na gazdovstve.
Kroj už nenosí ani stredná generácia dlžianskych žien. Keď vymrie tá najstaršia, kroj v obci už nebude bežne vídať. Z času na čas ho oprášia len folkloristi.
