DOLNÝ KUBÍN. „Hluchonemý Mikula, Jozef Smižár z Hruštína, Augustín Badáň z Medzihradného, Anna Chomová a pani Danišková," vymenúva Oto Zapletal mená obuvníkov, ktorí spolu s ním na sklonku bývalého režimu opravovali Dolnokubínčanom topánky.
Keď pätníkovať, tak poriadne
V dielni nad terajšou novou poštou mali šiesti obuvníci plné ruky práce. Na opravu sa čakalo aj šesť týždňov. Nielen roboty, aj zážitkov bolo dakedy oveľa viac. Ich aktérom bol najčastejšie už spomínaný hluchonemý obuvník, ktorý navyše aj zle videl.
„Neraz sa stalo, že keď začal meniť pätníky, vymenil ich na všetkých topánkach do radu, aj tam, kde vôbec nebolo treba. Všetko pätníkoval," spomína dlhoročný obuvník Oto.
Aj s ľuďmi zažil kadečo. Jedna pani potrebovala súrne opraviť topánky. Ráno s nimi poslala dcéru, cestou z práce sa po ne zastavila. Topánok však nebolo. Žena obvinila majstrov, že ich stratili. Tí prevrátili hore nohami celú dielňu, no márne. Na druhý deň sa prišla ospravedlniť, dcéra na topánky zabudla. „Ešte ich nestihla ani doniesť, a už ich chcela mať hotové."
Aj majster obuvník sa utne
Oto tvrdí, že jedny topánky kedysi vydržali aj desať rokov. „Najlacnejšie pánske topánky stáli 135 korún, dnes kúpite u Číňana aj za sto. Všetko ostatné išlo hore, zoberte si chlieb. Kvalitou to boli iné topánky, to je pravda, ale dnes rozhoduje cena. Ja si za robotu pýtam viac peňazí, ako stojí topánka v čínskom obchode."
Oto ostal v meste sám. Na jeho dielničke sú dvere stále otvorené. Dnu by sa zišlo upratať, no akosi niet času. Janka z mestského úradu prichádza po sandále, ktoré sa záhadne stratili. Oto sľubuje prehľadať všetky vrecia s topánkami na vyhodenie. Utne sa aj majster obuvník. Stratenú alebo poškodenú obuv zákazníkovi preplatí. Ťažkú hlavu si z toho nerobí. „Našťastie, sú to iba topánky."
Upratovačka zo susednej budovy prišla vymeniť zips na synovej peňaženke. „Zašite ešte túto dieru, aby ma nekopol do zadku," vracia sa z pol cesty. Spokojná je predavačka Iveta. Kovové špičky na opätkoch vysokých červených lodičiek vydržia podstatne dlhšie ako pôvodné. Hodné štyroch eur.
Ženy vedú 8:2
Najviac roboty má obuvník na jar a na jeseň. Mení pätníky, lepí, sem-tam čosi zašije či vymení zips. Leto je uhorkové. Pomer ženských a mužských topánok je osem ku dvom. Chodia aj mladí, s drahými značkovými teniskami. Neradi sa s nimi lúčia. Na druhej strane sú ľudia, ktorí nechajú topánky u obuvníka navždy.
„Aj si zaplatili, no z nepochopiteľných príčin neprišli. Možno zomreli, ochoreli, odsťahovali sa alebo na topánky zabudli. Alebo stratili lístok a báli sa prísť," uvažuje nahlas dolnokubínsky obuvník.
Nevyzdvihnutú obuv skladuje vo vreciach asi dva roky. Pre istotu. A kedy obuvníkovi tečie do topánok? Keď očakáva ľahkú robotu a opak je pravdou. „Potrebujem niečo zalepiť, nahrejem jedno a rozlepí sa druhé."
Aj keď je roboty pomenej, na prežitie to zatiaľ stačí. A čo bude ďalej, ukáže čas.
