MÚTNE. S chovom králikov začínal 17-ročný Vladislav Ďurdina od piky. Do desiatich rokov sa mu podarilo získať jeden z najprestížnejších titulov, titul európskeho šampióna.
Na súťaž mladých chovateľov Vladislav pricestoval so súrodeneckou štvoricou viedenského divoko sfarbeného králika. Z celkových možných štyristo bodov mu porota udelila 384 a pol bodu. „Keď si vezmete, že ideálny stobodový králik neexistuje, špičkové kusy dostávajú okolo 97 bodov, je to pekné číslo," konštatuje chovateľ.
Pokúša sa vyšľachtiť vlastné plemeno
Víťazstvo na medzinárodnej súťaži neočakával, aj keď sa na ňu vopred dôkladne pripravoval. „Vybral som štyri najlepšie vyzerajúce králiky, o ktorých som bol presvedčený, že môžu zabodovať. Prispôsobil som tomu starostlivosť o ne, vykrmoval som ich špeciálnou stravou."
Vladislav vyhral s plemenom králika, ktoré mu doteraz najviac prirástlo k srdcu. Z viedenského divoko sfarbeného králika sa pokúša vyšľachtiť nové plemeno. „Je to ťažké, genetika je komplikovaná. Bude to beh na dlhú trať."
Vladislavovi prešlo cez ruky zhruba pätnásť plemien králika. Niektoré, ako hovorí, boli nad jeho sily. „Taký belgický obor. Je to najväčší králik a podľa mňa aj najproblematickejší na chov. Mal často zdravotné problémy, nedarilo sa mu u mňa." Niektoré plemená však stoja za trápenie. Patria k nim napríklad hermelíny, liliputánske králiky. „Tento rok sa mi narodili len štyri mladé, u iných plemien by som mal už päťdesiat mláďat."
Šľachtiteľský nepodarok. Vladislav sa pokúša vyšľachtiť vlastné plemeno králika. V tomto prípade mu to nevyšlo. „Na povrch vyšiel nežiaduci genetický prvok iného plemena, dlhá srsť angorského králika."
Učil sa na vlastných chybách
Študent námestovského gymnázia sa začal zaujímať o chov králikov, keď sa pred viac ako deviatimi rokmi s rodičmi presťahoval z bytovky do rodinného domu v Mútnom. „Všetci chlapci na ulici chovali nejakých králikov. Ja som začínal so samicou kríženca."
Prišla prvá výstava, dostavili sa úspechy, chov sa zväčšoval. Vladislav priznáva, že by sa nedostal tak ďaleko bez kontaktov svojho otca - zverolekára. Koníček mu i financuje.
Chovateľskej vede však prichádzal na zúbok úplne sám. Učil sa na vlastných chybách, preštudoval množstvo odbornej literatúry. „Keď mi raz vydochla polovica chovu, zistil som, že prevencia chorôb je veľmi dôležitá a neoplatí sa podceňovať ju."
Skúša to aj s hydinou
V súčasnosti sa stredoškolák stará o šesťdesiat králikov šiestich plemien. Denne zvieratám venuje hodinu až dve. Stará sa o ich vývoj, prikrmovanie, čistotu v chovných priestoroch. Ku králikom pridal pred dvomi rokmi aj hydinu. Rovnako s ňou sa pokúša o šľachtiteľské úspechy.
Medzi chovateľmi si našiel niekoľko priateľov, sú to prevažne páni v rokoch. Vladislavovi rovesníci majú zväčša iné záľuby. Na tú jeho hľadia poniektorí s úsmevom. „Beriem to s rezervou, nevedia totiž, koľko práce a úsilia chovateľstvo obnáša."
