ORAVSKÁ POLHORA. Komm, arbeiten a schnell sú tri nemecké slová, ktoré v roku 1944 najčastejšie počujú Oravskopolhorčania. Nemci ich naháňajú do roboty. Spolu s desiatkami mladých zajatcov z rôznych kútov Európy musia kopať kilometrové zákopy a murovať guľometné hniezda.
Bývali v humnách
Desiatky kilometrov dlhé zákopy sa ťahali od Oravskej Polhory cez Jalovecké pásmo naprieč poľskými pohoriami. Ľudia nemali techniku, Nemci zákopy potrebovali, no sami ich kopať odmietali. Pozbierali teda mladých ľudí, dievčatá a chlapcov, niektorí mali sotva 18 rokov.
Všetkých v auguste roku 1944 priviezli do Oravskej Polhory, kde ich po šiestich, siedmich aj desiatich rozmiestnili do domov v dedine. „Vtedy neboli také domy, ako sú dnes. V jednej izbe sme bývali aj siedmi. Nemali sme ich kde uložiť. Prespávali v maštaliach na slame, sene. Keď prišli v zime mrazy, dali ich ľudia do domu. Tam síce spávali na zemi, no aspoň im bolo teplejšie," hovorí 86-ročná Anna Tarčáková.
Aj Anna Tarčáková v lete 1944 kopala zákopy okolo dediny.
Úloha mladých zajatcov bola jasná - skoro ráno budíček, nástup a celá skupina odchádzala do neďalekých hôr, kde niekoľko mesiacov kopali vojnové zákopy. „Spomínam si, že celou cestou k lesu spievali. Ani neviem aké pesničky, ale na jednu si pamätám. Spievalo sa v nej: taka jest ta naša supa, liter vody, jedna krupa. Nikdy nemali moc jedla. Nemci im nedopriali a ani my sme ľuďom nemali z čoho dať najesť, veď sami sme nemali," hovorí babička.
Verbovali aj miestnych
Do hôr nechodili len zajatci, ale aj mladí Oravskopolhorčania. „Aj ja som bola zopár razy kopať. To sme si nemohli vybrať, či chceme, alebo nechceme ísť. Prišiel vojak so samopalom, povedal „komm" a museli sme ísť," spomína babička.
Nad útekom nemohli premýšľať. Mali okolo seba neustále množstvo vojakov, ktorí ich strážili ako oko v hlave. Aj keby sa Oravčania chceli porozprávať so zajatcami, nebolo kedy. A keď robotu skončili, vojaci ich zase rozviezli do domov, kde ich mali opäť pod dozorom.
Oddýchnuť si mohli len pri obede. Výhodu však mali tí, čo fajčili. „Otec často spomínal, že sa práve pri kopaní zákopov naučil fajčiť. Ten, kto fajčil, si mohol aspoň trochu oddýchnuť. Veľa chlapov tu začalo fajčiť," hovorí syn pani Anny.
Namiesto štrku hlinu
Súbežne s kopaním zákopov stavali mladí zajatci murované bunkre - guľometné hniezda. Okrúhle stavby s otvorom zo strany zákopu a malým okienkom z druhej strany. Okienko slúžilo ako strieľňa.
Bunkre mali hĺbku približne dva metre. Murovali ich z kameňa, ktorý do lesov vozili polhorskí furmani. Cement privážali Nemci. „Raz mi jedna pani spomínala, že posledné bunkre murovali v decembri alebo januári, kedy boli vonku poriadne mrazy. Keď už nevládali a nechcelo sa im chodiť po štrk, primiešali do betónu hlinu. Tieto bunkre sa však začali rozpadávať medzi prvými," hovorí Ivan Matis z miestneho obecného úradu.
Koľko ich bolo, už dnes nevie nikto. Zachovalo sa jedenásť, ostatné ľudia v 60. rokoch minulého storočia postupne rozbili. „Jój, keby ste vedeli, aké boli tvrdé, pevné, ani sa nedali zničiť. Strieľali do nich, no nič. Viem, že na niektorých sa museli poriadne narobiť, aby ich rozbili."
Od Polhory až do Čiech
Bunkre aj zákopy sa ťahali od Polhory až do Čadce, niektorí pamätníci hovorievali, že dokonca až do Čiech. „Jeden pán z dediny mi kedysi vravel, že vedú až do českého Těšína. On sám sa okolo nich vracal domov po tom, čo musel odísť pred Nemcami s ich trinami. To boli zásobovacie konvoje, ktoré prevážali jedlo, strelivo aj zvieratá zhabané ľuďom. Podľa jeho rozprávania sa mu kdesi pri Těšíne podarilo ujsť. Domov trafil len vďaka tomu, že sledoval líniu zákopov," hovorí Matis.
Ku guľometným hniezdam smerovalo viacero zákopov, niektoré boli zásobovacie, iné spojovacie či bojové. Sieť zákopov bola tak perfektne prepracovaná, že všetky viedli do zóny, kde vojaci zriadili poľnú kuchyňu a nemocnicu.
Jednou trasou sa ťahal špeciálny zákop, miestni aj Nemci ho nazývali pancegrap. Bola to jama osem metrov široká a štyri metre hlboká, ktorá zabránila v prechádzaní nepriateľských tankov do Nemcami okupovaných oblastí.
Front sa presunul
Zákopy mali slúžiť ako opevnenia pri útoku Rusov. Pôvodne mal okolo nich viesť vojenský front. Ten sa však presunul smerom na Brezu. Paľba z Poľska zasiahla Oravskú Jasenicu, Suchú Horu, Hladovku. Stavby teda nemeckí vojaci na obranu nikdy nevyužili. Hoci raz Rusi z poľskej strany predsa len na Oravskú Polhoru zaútočili, ale granáty skončili na Slanej vode.
„Hovorili, že keď začne streľba, všetko zničia, ani nás tu už potom nebude. Našťastie nás však bomby obišli. Len jedna padla tuná, povyše dediny, ku kaplnke. No nikomu neublížila," hovorí pani Anna.
Po útoku Rusov sa začiatkom roku 1945 Nemci z Oravskej Polhory stiahli. V dedine nechali Maďarov, ktorí ešte stihli podmínovať a vyhodiť do vzduchu jeden z hlavných mostov v dedine. Po tejto akcii odišli aj Maďari, ktorých vystriedali Rusi. Ani jedni však už novovykopané zákopy ani guľometné hniezda využiť nestihli. Vojna sa, našťastie, pomaly, ale isto - končila.
