RABČICE. Ponk, šiber, sopúch, pahovník, rigeľ, motek. Názvy, ktoré väčšine súčasníkov nič nehovoria. Pomenúvajú pritom veci, ktoré naši starí a prastarí rodičia denne využívali. Hoci ich už nie je veľa, stále sa dajú nájsť. Všetky pohromade sme objavili v rodnom dome Námestovčana Blažeja Vronku v Rabčiciach. Okrem nich tam nájdete aj zrkadlo a skriňu po sudetských Nemcoch, drevené, ručne vyrobené hoblíky z roku 1914 či jedinečnú kamennú pec bez komína.
V múzeu, ktoré zriadil pred 17 rokmi, sa prenesiete o desiatky rokov späť do minulosti.
V jednej izbe štyri
Malá drevenička z roku 1926 na konci Rabčíc, postavená na jednom z vŕškov, je zaujímavá už na prvý pohľad. No pri prejdení cez prah dverí sa návštevník odrazu ocitne v prvej polovici minulého storočia. Tri neveľké miestnosti sú zariadené pôvodným nábytkom. Zo stropu visia staré petrolejky, pri ktorých sa deti učievali, keď ešte v chalúpke nemali elektrinu. Komora je zaplnená všakovakými starými tradičnými nástrojmi. V neveľkej kuchyni nás víta domáci pán Blažej. Okamžite sa pustí do spomínania na časy, keď ešte v dome žil s rodičmi, ôsmimi súrodencami a starými rodičmi.
„V kuchyni sa vždy zdržiavalo najviac ľudí. Tu mama varila. My, deti, sme sa vedľa nej hrávali, aby nás mala stále na očiach. Táto miestnosť však neslúžila len ako kuchyňa, ale aj ako jedáleň a obývačka, otec tu mal dokonca aj stolársku dielňu," hovorí Blažej. „Toto je stolársky ponk. Keď bolo treba čokoľvek z dreva urobiť, mal všetko poruke. V lete na stolárčinu času nebolo, lebo sme pracovali na poli, a v zime, aby nemrzol vonku, stružlikal v kuchyni a piliny išli rovno do pece." Stolárska dielňa hneď vedľa kuchynskej pece mala veľa výhod. Tou hlavnou bolo, že sa deti odmalička učili remeslu.
Snímateľné okná
Majiteľ dreveničky tvrdí, že systém stavania domov kedysi a dnes je veľmi podobný. Už pred rokmi, keď staval jeho otec s dedom ich rodný dom, zabudovali skrine do stien, aby nezaberali priestor. Sami na kolene si vyrábali trojité okná. „Keď prišla jar, vnútorné okná sa dávali preč, aby si tam mohla dať gazdiná muškáty. Po ďalšom oteplení išli dole aj vonkajšie okná. Zostali len stredové, ktoré sa ako jediné dali otvárať. Cez zimu sme okná neotvárali, vetrali sme len cez dvere," hovorí majiteľ múzea.
Minciar
V kuchyni aj spálni sa ponad pece tiahnu dve žrde. Tie slúžili na dosúšanie dreva a mokrého oblečenia. Spálňu zdobí stará vyrezávaná skriňa a veľké zrkadlo, ktoré na Oravu priviezli krátko po druhej svetovej vojne z Čiech, z územia, kde žili sudetskí Nemci.
Ušlo sa deťom aj susedom
K najzaujímavejším stavbárskym súčastiam domu patria tri murované pece, ktoré sú navzájom prepojené. Jedna, hlavná, stojí v kuchyni, druhá v spálni, tretia je v podkroví. V kuchyni bol sporák s ohniskom, plameň prechádzal cez sopúchy do pece v spálni, kde bola aj rúra na pečenie mäsa. Keď sa plameň vrátil naspäť do hlavnej piecky, smeroval rúrou do podkrovia, kde končil v poslednej peci. Pec nemá komín, ani nikdy nemala. „Hore je len malá kamenná piecka s platňou a dvierkami na boku. Tie sa otvárali, aby sa dym mohol rozliezť popod strechu. Bol výborným konzervantom strechy a podkrovie slúžilo aj ako udiareň."
Pec musela mať špeciálny bezpečnostný šiber, ktorý museli majitelia drevenice zatvoriť hneď, ako sa vznietili sadze v rúre či sopúchoch. Zakrátko sa totiž mohla chytiť strecha a do niekoľkých minút by zhorela celá chalúpka. Neprichádzalo do úvahy, aby sa celá rodina vybrala na pole a v piecke sa kúrilo. Kúriť nemohli ani v noci, a to ani v zime. „Keď sme boli malí a bola zima, rodičia museli piecku strážiť. Raz nespal jeden, potom druhý. V predsieni sme vždy mali vedrá s vodou, ak by sa sadze vznietili."
Pec v kuchyni mala veľký otvor. Do neho vkladala gazdiná chlieb. Naraz ich upiekla až deväť. Vystačiť museli na celý týždeň, dva bochníky išli pre susedov. Pred pecou bola v zemi polmetrová diera, čertova jama ju ľudia volali. „Keď mama piekla chlieb, vošla do jamy, sadla si na podlahu a rovno pred očami mala pec. Nemusela sa toľko zohýnať, aj lepšie videla," hovorí pán Blažej.
Čosi mu darovali známi
Najviac historického náradia skladuje Blažej Vronka v niekdajšej komore. V tej aj v minulosti bývalo náradie a veci, ktoré sa bežne nepoužívali. Dnes tam nájdete všetko od starého kolovrátka, šijacieho stroja, sklenenej mútničky na maslo, starodávnych zámkov, cez konské chomúty, česadlá na ľan, staré váhy, desaťročia staré žehličky, až po všakovaké stolárske náčinie. Väčšina vecí je pôvodných, patrili Blažejovým rodičom, starým aj prastarým rodičom. Niektoré mu darovali priatelia, známi, ktorí ich radšej niekomu dajú, akoby ich mali vyhodiť či spáliť.
„Veľa starého náradia mám od Štefana Račáka z Novote. Niečo mi daroval Jožko Odrobiňák z Námestova, suseda z Námestova mi zase poslala staré súkenné nohavice. Vždy som radšej, keď mi to prinesú, ako keby to mali vyhodiť."
Formy na oštiepky aj topánky
Pahovníky, nástroje na výrobu šindľov aj pahov, teda drážok na drevených okenných rámoch, má pán Blažej vo svojej zbierke hneď dva. Obidva sú zo začiatku minulého storočia.
Zvláštny vzťah má majiteľ zbierky ku všetkým veciam. Spájajú ho s jeho predkami, preto by nikdy ani jednu nepredal. Ako hovorí, keď drží v rukách hoblík, ktorý jeho dedo vyrobil ešte v roku 1914, akoby si so starkým podával ruku. A to i napriek tomu, že zomrel skôr, ako sa Blažej narodil.
Blažej Vronka pri starodávnej mašine.
V komore sme objavili originálne železné zámky vyrobené v starodávnych vyhniach. Niektoré nemali ešte ani kľučky, tie modernejšie, s kľučkami, mali aj takzvané rigle, ktorými sa dvere zarigľovali zvnútra a nebolo ich treba zamykať kľúčom. V drevenici má zberateľ aj formy na výrobu krpcov či syrových oštiepkov. „Niektoré formy sú mladšie, iné staršie. Tento kohútik má možno aj viac ako sto rokov. Dedil sa z generácie na generáciu. Zaujímavá je táto forma z akejsi špeciálnej živice. Kúpil som ju pred 30 rokmi od 80-ročnej starenky. Celý život do nej odlievala oštiepky."
Ekologický lapač múch
Pozornosť púta aj krásne zdobený šijací stroj značky Singer s nemeckými nápismi. Pred pár rokmi ho chceli istí Rabčičania vyhodiť, pán Blažej ho však stihol zachrániť. „Možno by sa na ňom ešte aj šiť dalo, keby som ho trošku poopravoval."
Na skrini visí tenká reťaz s okrúhlym kovom na spodnej strane. Z vrchnej strany má snímateľné závažie a tyčku dlhú asi dvadsať centimetrov. „To je minciar. Slúžil na váženie menších množstiev, najčastejšie syra," hovorí zberateľ.
Vedľa čierneho kolovrátka, ktorý bol tradičný pre túto oblasť, stojí zvláštne drevené čudo. Pán Blažej nám ukázal, ako funguje. Je to prvý počítač, ktorý vyrobili pred viac než sto rokmi. „Touto kľukou treba otočiť 24-krát. Každý 24. raz v mechanizme cukne. Prístroj slúžil ženám pri namotávaní spriadenej vlny či ľanu. Ten sa dával do motkov, jeden motek mal štyri lakte. Vlna v jednom motku musela byť na kolese natočená 24-krát. Gazdiná mohla vďaka tomuto vynálezu klebetiť so susedkou, nemusela rátať, koľkokrát už vlnu či ľan navinula, Robil to za ňu počítač."
V múzeu v Rabčiciach nás zaujal aj jeden zvláštny sklenený výtvor. „To je ekologický lapač na muchy. Má otvor zhora aj zdola. Do tohto válovku sa nalialo sladké mlieko, ktoré prilákalo muchy. Keď do neho raz vleteli, vonku sa už nedostali. Zachovalo sa veľmi málo kusov, lebo sú urobené z veľmi jemného skla."
