KLIN, RABČA, BOBROV. Eva Budzeľová, Eva Kobyliaková a Mária Fusková nemajú na prvý pohľad nič spoločné. Pochádzajú z rozdielnych dedín, nie sú príbuzné ani známe. Jedno však tieto tri matky predsa len spája. Všetky priviedli na svet trojičky. K prvým súrodencom tak naraz pribudli ďalší traja. Začiatky neboli jednoduché. Každá potrebovala pomoc rodiny, známych, nechýbali ani opatrovateľky. Veď starať sa naraz o tri malé deti, dá poriadne zabrať. Svorne sa však zhodnú na tom, že sú požehnaním, aj keď v niektorých prípadoch poriadne hyperaktívnym.
Šťastný piatok trinásteho
Eva a Viliam Kobyliakovci z Klina už mali tri deti, keď sa dozvedeli, že čakajú ďalšie. Tešili sa, veď jedno ešte plánovali. Pani Eva vždy snívala o dvojičkách. Keď jej lekárka v treťom mesiaci povedala, že ich skutočne aj čaká, bola šťastná, splnil sa jej sen. Šok prišiel, keď sa krátko pred pôrodom, asi v 34. týždni pri ultrazvuku dozvedela, že v brušku sa jej hýbe nejako veľa ručičiek a nožičiek. „Najskôr som sa zľakla, lebo lekár, ktorý mi robil ultrazvuk, sa len začudovane pozrel na obrazovku a bez slova odišiel po primára," hovorí pani Eva. „Potom mi však primár oznámil, že sa nič nedeje. Teda okrem toho, že nebudeme mať dve detičky, ale hneď tri."
Tehotenstvo mala šťastná mamička pokojné. Do pôrodu porobila takmer všetko nielen v domácnosti, ale aj okolo statku, neobišla ani záhradku. Keď však lekári zistili, že čaká trojičky, s návratom domov sa mohla rozlúčiť. Okamžite ju prevážali do Martina, kde v piatok 13. mája 2005 priviedla na svet dievčenský trojlístok.
Plný dom ľudí
Začiatky boli podľa slov pani Evy veľmi ťažké. Starať sa o jedno dieťa a naraz o tri sa nedá ani porovnávať. Prvé tri mesiace nemala čas na nič, len na trojičky. Dievčatá si vyžadovali jej maximálnu pozornosť. Večer pri kúpaní jej chodila pomáhať švagriná, cez deň mala na štyri hodiny opatrovateľku, svoju sestru. Namiesto štyroch hodín však bola u Kobyliakovcov denne aj osem. „Keď som ich obriadila, nakŕmila a uložila spať, čakala ma domácnosť. Riady, varenie, kopa oblečenia na pranie a žehlenie. Veď sme mali ešte ďalšie tri deti. Ľúto mi bolo najmä to, že som na tie zvyšné nemala toľko času, ako by som chcela. Nedalo sa venovať všetkým rovnako," rozpráva Kliňanka.
Starší súrodenci prijali tri nové sestričky s nadšením. Podelili si ich hneď, ako prišli z pôrodnice.
Takmer úplne rovnaké
Dievčatá Kobyliakové patria k tým trojičkám, ktoré sa na seba podobajú ako vajce vajcu. Náhodný návštevník nemá šancu rozoznať ich. Samozrejme, chaos sme v nich mali aj my. Dievčatá sú však už také šikovné, že ak si ich niekto pomýli, ony ho hneď opravia. Mama s otcom si dievčatá poznajú dobre. Predsa sa však raz stalo, že si ich mama pomýlila. „Keď sme boli v šiestich týždňoch na kontrole nožičiek, lekárka sa ma spýtala, koho držím na rukách. Namiesto Viktorky som povedala Vaneska. Až potom som si všimla, že to je Viktorka, lebo mala na chrbátiku taký malý fliačik."
Dnes majú rozoznávacích znakov hneď niekoľko. Ide však skôr o povahové ako o fyzické. Natálka je o čosi nižšia a útlejšia ako jej dve sestry. Podľa toho ju všetci hneď spoznajú. Pri Viktorke a Vaneske je to už trochu zložitejšie. „My ich poznáme, lebo sme s nimi stále. Ale môj otec ich doteraz nemôže rozoznať," hovorí s úsmevom.
V septembri by mali trojičky nastúpiť so škôlky. Ich mama má z toho už teraz obavy. Pre ich hyperaktivitu sa bojí, ako ich zvládnu učiteľky. A ako sa dokážu odlúčiť od matky, na ktorú sú veľmi naviazané. „Jój, keby som tak mala tri ruky! Každá jedna chce byť pri mne, každá ma chce držať za ruku. Často im musím vysvetľovať, že sa musia striedať, lebo mám ruky len dve." Aj keď sú však deti poriadne živé a treba ich stále strážiť, pani Eva je šťastná, že sú zdravé.
Strach z komplikácií
Najmladšie trojičky, tentokrát bračekovia, sa narodili pred štyrmi rokmi v Rabči. Manželia Mária a Radoslav boli na ne pripravení od začiatku. Ultrazvuk im hneď ukázal, že k Adriánkovi nepribudne jeden, ani dvaja, ale hneď traja súrodenci. „V prvom rade to bol šok, kým sa človek s tým zmieri. Mali sme výčitky, báli sme sa, že sa môže čokoľvek stať ešte počas tehotenstva," spomína Radoslav.
Chlapci sa nechceli fotiť ani za svet. Vonku pri hračkách to však išlo jednoduchšie.
Komplikácie počas tehotenstva však našťastie nenastali. Do marca pani Mária pracovala, do nemocnice sa jej veľmi nechcelo. Hoci mala termín v máji, traja chlapci - Miško, Tiborko a Marcelko sa na svet prihlásili už 21. apríla 2006. „Našťastie, nemuseli byť v inkubátore. Miško vážil 2600 gramov a meral 52 centimetrov, Tiborko mal 1900 gramov a Marcelko 1800 gramov, obaja po 45 centimetrov," hovorí mama Mária.
Na bratov sa tešil
Pri chlapcoh sa rodičia striedali s opatrovateľkou. Keďže otec Radoslav chodí na týždňovky, od pondelka do piatku mala pri deťoch službu Mária, cez víkend prišiel rad na otecka. Ako obaja rodičia spomínajú, začiatky boli ťažké. Hoci už jedného syna mali, všetko sa museli učiť odznova. Dnes, po štyroch rokoch, je to už však oveľa lepšie. Chlapci sa dokážu hrať aj sami, aj keď je s nimi stále kopec roboty.
Všetci traja sa podobajú, no nie tak veľmi, že by ich nebolo možné rozoznať. Chlapci sa však úplne odlišujú v povahách. „Michal je flegmatik, Marcel rád vyvádza, ale je trpezlivejší. A prostredný Tibor? Ten stále niečo stvára, šprtá do všetkého," hovorí chlapcov otec. „Marcelko s Tiborkom sú na seba veľmi naviazaní. Miško sa zahrá s hocikým, ale oni dvaja musia byť stále spolu, pri sebe." Štyria súrodenci nebývajú často chorí. Zaujímavé však je, že čo ochorie jeden, postupne skolí chrípka všetkých.
A ako prijal naraz troch nových súrodencov najstarší Adriánko? „Perfektne. Mal necelé tri roky a veľmi sa na nich tešil. Dokonca sa hneval, keď ešte nevedeli chodiť, že sa s nimi nemôže hrať."
Čakala dve, prišli tri
Eva Mária, Lucia a Jakub Budzeľovci z Bobrova sa narodili pred deviatimi rokmi, 24. mája. Eva so Štefanom mali vtedy päť detí. K najmladšiemu Michalovi chceli rodičia ešte jedného bračeka alebo sestričku. Že sa im však pritrafia hneď tri naraz, mi nenapadlo ani len vo sne.
„Dva týždne pred pôrodom som nevedela, že budeme mať trojčatá. Dozvedela som sa to až na poslednom ultrazvuku," spomína pani Eva. „Keď mi správu povedali, len som si pomyslela, že čo si to na nás ten Pán Boh vymyslel. No manžel ma upokojil. Pán Boh nám požehnal, Pán Boh sa aj postará. Tak mi vtedy v nemocnici povedal. A tak sa o nás aj stará."
Celá rodina pokope na nedávnom prvom svätom prijímaní.
Začiatky po návrate z pôrodnice neboli jednoduché. Budzeľovci mali pred trojičkami dvojičky, takže vedeli, čo je to starať sa naraz o viac detí. S trojičkami však bolo predsa len oveľa viac práce. „Dostali sme opatrovateľku z obecného úradu. Aj tak nám však musela pomáhať rodina, priatelia, stále u nás niekto bol," hovorí pani Eva.
Stále sa menia
Manželov Budzeľovcov najviac trápi, že po príchode trojičiek museli venovať menej pozornosti ostatným deťom. Keď začali trojičky chodiť, objavili sa u nich aj alergie, takže okrem neustáleho stráženia museli s nimi behať aj za lekármi. Našťastie, dnes je situácia už o čosi lepšia. Súrodenci chodia do tretej triedy, majú za sebou prvé sväté prijímanie. Hoci sú už staršie, stále majú s nimi ich rodičia plné ruky práce. „Treba sa s nimi aj učiť, stále niečo potrebujú. Veď sú to deti."
Ľudia problém s rozpoznávaním Evy Márie, Lucie a Jakuba nemajú. Deti sa odlišujú výzorom aj povahou. „Lucka je veľmi zodpovedná, narodila sa posledná. Ale všetko musí mať hotové ako prvá. Jakubko je pohodový, pokojný, neponáhľa sa, Evka, tá si zase odmalička vedela všetko vydobyť tvrdohlavosťou. Z roka na rok sa však ich povahy a vlastnosti menia," dodala pani Eva.
Čo na trojičky hovorí odborník, primár Gynekologicko-pôrodníckeho oddelenia Hornooravskej nemocnice Marian Tholt?
„Priemerný počet trojičiek pri spontánnom otehotnení je 1:10 000. Ak ide o umelé oplodnenie, táto pravdepodobnosť narastá. U dvojičiek je to napríklad 1:100 pri spontánnom otehotnení, a až 1:20 pri umelom.
Treba však upozorniť, že ak sa narodia pri umelom oplodnení trojičky, je to chyba, nie je to dobré. Centrum je úspešné, ak z jedného embrya dorastie jeden plod. V opačnom prípade ide o komplikáciu, tak pôrodnícku, ako aj pre matku. Zvyšujú sa riziká, častejšie dochádza k potratom, takmer vždy ide o predčasný pôrod, nastávajú komplikácie s krvotvorbou a ťažším dýchaním. O matku čakajúcu trojičky sa treba starať úplne inak. Deti by sa nemali rodiť v klasických nemocniciach. Ľudia chcú od nás špičkové výkony, no my nemáme špičkové prístroje, a ak ich aj máme, musíme si ich zháňať sami.
Trojičky sa musia rodiť v perinatologických centrách. Tehotenstvo sa ukončuje skôr, približne okolo 35. týždňa. Deti idú na svet jedine cisárskym rezom. Nie je to však jednoznačne dedičné, v mnohých prípadoch ide o náhodu. Závisí to najmä od matky."
Naďa Kališová
