Pred devätnástimi rokmi sa dvaja horolezci z Dolného Kubína rozhodli zdolať strechu Rakúska. Ich cesta sa zapísala v horolezeckých štatistikách medzi rekordné. V dĺžke prežitého pádu.
DOLNÝ KUBÍN/HRUŠTÍN. Roháče a Tatry. Do osemdesiateho deviateho museli stačiť väčšine tunajších horolezcov. Po otvorení hraníc si začali plniť sny o najvyšších alpských štítoch. V júli 1991, počas celozávodnej dovolenky v dolnokubínskej Sezke, sa Dolnokubínčan Ján Janiga a Peter Bobka, rodák z Lúčok, vybrali do Žiliny na nákup horolezeckých potrieb. „Nakúpili sme a zbadali cestovnú kanceláriu. Nemali sme čo robiť, tak sme sa išli opýtať, či nemajú čosi voľné smerom do Álp. Bol štvrtok. A v piatok ráno sme už cestovali," hovorí Ján Janiga (55), ktorého nevolajú inak ako Chomeini. Prezývku po iránskom náboženskom vodcovi dostal vďaka brade.
Chomeini. Ján Janiga hľadal parťáka na ľadovci celú noc. Foto: archív (JJ)
Grossglockner - Veľký zvon
Najvyšší vrch Rakúska Grossglockner meria 3798 metrov. „Nebolo sa čoho chytiť, literatúry bolo málo. Čosi poprekladali Česi, niečo nám poradili tí, ktorí na Veľkom zvone už boli," hovorí o vtedajšej príprave na cestu Chomeini. Oravci na najvyšší rakúsky kopec vyšli takzvanou normálkou.
Na vrchole. To ešte netušil, že naposledy. Foto: archív (JJ)
V rámci aklimatizačnej túry si z vrcholu pozreli cieľ cesty, Pallaviciniho žľab. Na ľadovec sa chystali po prvýkrát. Z hľadiska náročnosti ide o stredne ťažkú túru, ľad má sklon 55 až 60 stupňov, zdolať treba asi 600 výškových metrov.
Grossglockner. Číslo sedem označuje najvyšší vrch Rakúska, päťka je Pallaviciniho žľab.
Po chlapovi zostal cepín
Zo začiatku išlo všetko podľa plánu. Prvých 45 metrov, štand, druhých 45, zasa štand. Pred nástupom do skalnej partie vo výške zhruba 3600 metrov sa zmenilo počasie. Začalo snežiť, rýchlo sa stmievalo. „Rozhodli sme sa pre bivak. Pamätám si iba to, že sa Jano vracal dolu. Viac neviem nič. Netuším, či som stratil rovnováhu alebo dostal mikrospánok. Prebral som sa až v nemocnici," hovorí Peter Bobka (44).
Jeho parťák tvrdí, že počul hluk. „Volám, Peťo, dačo ti spadlo? Chlap sa neozýval, tak som zliezol dolu. A našiel len cepín. Bol to šok, nič podobné som dovtedy nezažil. Vykrikoval som na hory a márne čakal ozvenu. Hľadal som ho celú noc. Po ťažkom traverze na chatu pod vrcholom som rukami-nohami vysvetlil, čo sa stalo. Chlap, ktorý tam bol, vedel trochu po rusky.
Prišiel vrtuľník. Petra našli za 15 minút a odviezli ho do nemocnice. Bolo asi deväť hodín ráno. „Prežil som vďaka tomu, že prežil Jano. O mne by nikto nevedel. Našli ma na kraji ľadovcovej trhliny. Dolu ma vraj viezli ako mŕtveho človeka v podvese vrtuľníka," hovorí Peter.
Zázrak: Prežil a nič sa mu nestalo
Prežiť pád z ľadovca dlhý 450 metrov považujú záchranári za zázrak. Aj preto ostane navždy zapísaný v análoch Nemeckého horolezeckého spolku (Deutscher Alpenverein - DAV). Okrem omrzlín a zlomeného členka sa Petrovi vôbec nič nestalo. Dva týždne pobudol v nemocnici v Heiligenblute. O slávneho pacienta sa zaujímali i miestne médiá. Fotografie i noviny má odložené dodnes. „Bol som mladý, bez záväzkov. Nevnímal som to nijako tragicky. Nikdy som neliezol na vrcholovej úrovni. Do hôr som chodil potešiť ducha.
Keď sa stane v horách nešťastie, ľudia sa pýtajú, načo tam lezú, prečo hazardujú so životom. Chcem zdôrazniť, že každý ide na hory s vierou v šťastný návrat. Hazardérstvo je stáť pri automate alebo pri rulete. Rozvaha, zodpovednosť za seba i za druhých, rešpektovanie prírody - toto všetko sa môže človek naučiť v horách. V tomto športe zákernosť nemá miesto."
Zmenil priority
Peter Bobka sa potom priženil do Hruštína. Otec dvoch detí sa lezenia načas vzdal. Sem-tam bicykel, v zime bežky. „Trénujem na streche kostola, keď treba vyčistiť ríne. Až deti vyrastú, hádam budem mať na šport viac času. Rád im všetko poukazujem."
Peter Bobka dnes. Lezeniu dal načas zbohom. Foto: archív (PB)
A ako sa má Petrov parťák Chomeini? Šéfuje dolnokubínskemu horolezeckému klubu a z drámy so šťastným koncom si zobral ponaučenie. „Treba byť pripravený na všetko. Dnes by chcel ísť každý rovno na kopec. Málokomu sa chce trénovať. Hory sa musia brať vážne."
