LIESEK. U Vavrekovcov nikdy nie je nuda, núdza o spev, tanec, hudbu, zábavu a dom plný ľudí. Rodičia Gabika a Robo vedú už 17 rokov folklórny súbor Skorušina. Postupne do neho vtiahli aj svoje deti. Niet sa teda čo čudovať, že na husliach a flaute vie vynikajúco hrať už aj najmladšia, osemročná Martinka. Nezaostávajú však ani jej súrodenci. Najstarší Šimon sa našiel v hre na base a husliach, Táňa je perfektná primáška, Ivanku očaril klavír a na hornej Orave netradičný cimbal.
Niekedy sa jej ani trochu nechce
Jedenásťročná Ivana začala hrať na cimbale už v prvej triede. „Stoj čo stoj som sa chcela naučiť hrať, tak ma zaujal." Páčil sa jej zvuk, ktorý cimbal vydáva. Podporu našla aj u rodičov. Maličkému dievčatku položili na stoličku dva vankúšiky, aby vôbec dočiahla na struny a začali ju učiť.
„Chodili sme na rôzne vystúpenia, na ktorých som videla, ako muzikanti hrajú na cimbale. Tam sa mi to zapáčila, tá hudba bola krásna," rozpráva malá cimbalistka. „Začala sa učiť, no keď pochopila, čo to obnáša, rýchlo chcela aj prestať," hovorí jej otec. Aj Ivanka priznala, že má občas chvíľky, kedy sa jej ani za svet nechce sedieť pri cimbale. Niekedy hrá a cvičí s chuťou, inokedy by však cimbal najradšej vôbec nevidela.
Hornooravčania nepovažujú cimbal za tradičný hudobný nástroj. Nie vždy to bolo tak. „Jeho predchodcom bol nástroj, ktorý si hudobník zavesil na krk. Súčasný cimbal sa vyskytoval skôr na dolnej Orave. Teraz sa však nevyužíva ani tam. Niet cimbalistov," povedal Robo.
Budúci muzikanti Skorušiny
Deti sa k folklóru dostali tak akosi automaticky. Ich rodičia sú dlhoroční folkloristi, čo-to sa teda ukrýva aj v ich génoch. Láske k tancu, spevu a hre na hudobné nástroje dopomohli aj mnohé vystúpenia. „Keďže sme deti nemali kde nechať, chodili s nami. Tak sa to v nich akosi zakorenilo. Ale v podstate je jedno, čomu sa naše deti venujú. Keby chceli robiť niečo iné, nebránili by sme im. Dôležité je, aby sa venovali niečomu prospešnému," hovorí mama Gabika.
Všetci štyria súrodenci chodia do základnej umeleckej školy, Ivanu cimbal kedysi chodievala učiť učiteľka priamo domov, dnes s ňou však musia rodičia každý utorok cestovať do Dolného Kubína. Učiteľa bližšie nenašli.
Vo svojich nadaných deťoch si Vavrekovci vychovávajú budúcu muziku pre Skorušinu. Teraz v súbore hrávajú dlhoroční hudobníci z Hladovky a z Nižnej. „Majú svoje záväzky, nie vždy môžu ísť s nami. Chodia najmä na väčšie akcie. Malých muzikantov chceme využiť aj na menších vystúpeniach. Sú veľmi šikovní, dokážu hrať aj štyri hodiny v kuse na jednom vystúpení."
Treba sa im veľa venovať
U Vavrekovcov tancuje, spieva a hrá celá rodina. Každý je dobrý v niečom inom. „Keby sme neboli na svoje deti prísnejší, neboli by také dobré," hovorí Robo Vavrek. „Naše deti musia pravidelne trénovať, cvičiť, skúšať. Keby boli trochu tvrdší aj iní rodičia, nacvičili by sme rýchlejšie viac tancov, pripravili viac vystúpení. No ak rodič povie dieťaťu, že môže ísť na nácvik, kedy chce, a ak sa mu v ten deň práve nechce, že môže zostať doma, nie je to bohviečo. Našťastie však máme v súbore silné rodiny, z ktorých chodia tancovať takmer všetci. Vedia, že musia ísť," rozpráva vedúci Skorušiny.
V Skorušine vedúci pripravujú na vystúpenia skupinu malých škôlkarov, školákov aj mládež. „Každé dieťa je nadané, len sa mu treba patrične venovať," hovorí Gabika s manželom Robom. Kedysi rodičia Robovi hovorievali, že môže byť rád, že k nim chodia ich deti.
Dnes je situácia úplne iná. Mnohí si už uvedomujú, že k vystúpeniu vedie dlhá, namáhavá a úmorná cesta. Starosti si tanečníci nemusia robiť ani s krojmi. Kompletný vyjde aj viac ako 700 eur. Všetky však nakupujú vedúci súboru z vlastných financií. Pri vystúpeniach ich svojim členom požičiavajú. „Snažíme sa robiť všetko pre to, aby súbor fungoval aj naďalej, aby súčasná mladá generácia nebola poslednou, ktorá udržiava tradície. Myslíme na budúcnosť, aby sme sa nemuseli vrátiť na úplný začiatok," povedal Robo.
