VITANOVÁ. Drevený stôl s obrazom krajinky vyrezaným do dosky a nohou zo samorastu, takmer trojmetrová medvedia rodinka či dvojmetrová Panna Mária s dieťatkom. Mladý, len 24-ročný rezbár Miroslav Mlkvík z Vitanovej vyrezal už aj takéto jedinečné umelecké diela. Pred nástupom na strednú školu ani poriadne nevedel, ako vyzerá dláto. Dnes drží rezbárske náčinie v rukách niekoľko hodín denne.
Od nožíka k dlátu
Miroslav sa k rezbárčine dostal náhodou. Už v základnej škole si jeho triedna učiteľka aj riaditeľka všimli, že vie pekne kresliť. Odporučili mu, aby si v deviatej triede podal prihlášku na umelecký rezbársky odbor v Nižnej. V roku, kedy Miroslav končil, spomínaný odbor pre ne-dostatok záujemcov neotvárali. Nastúpil preto na lesnícku školu v Tvrdošíne. Po roku však prestúpil, aby mohol svoj talent naplno rozvíjať.
„V Nižnej som prvýkrát videl, ako sa robí s dlátom. Nikdy predtým som s ním nepracoval, doma som si vyrezával nanajvýš nožíkom len malé veci," hovorí rezbár. „V škole sa mi začali naplno venovať majstri, ktorí ma postupne všetko naučili. Chytilo ma to a dnes ani trochu neľutujem, že som sa vybral touto cestou."
Pri práci sa musí potrápiť
Prvé dielko, ktoré vyrobil ešte v škole, bol obraz s motívom tradičnej ľudovej dedinky. Bol to úplne jednoduchý motív, akému sa dnes už veľmi nevenuje. Ako hovorí, jednoduché veci ho nebavia. Ak sa pri práci nenatrápi, neráta sa mu to. „Mám rád zložitejšie veci, najmä hlbokú plastiku, trojrozmerné obrazy, na ktoré sa dá pozrieť spredu, zboku aj zhora. Najradšej robím sochy."
Miroslav Mlkvík začínal s menšími plastikami, postupne sa prepracoval k sochám ľudských rozmerov, posledné tri mesiace pracuje na trojmetrovej medvedej rodinke. Najspokojnejší je zatiaľ so sochou Panny Márie s dieťaťom, ktorú robil koncom minulého roka do Trstenej. „Je to moja najlepšia práca. Robil som ju šesť mesiacov, väčšinou po večeroch. Posledný mesiac som pri nej sedel celé dni." Drevená Panna Mária by mala byť súčasťou pripravovanej krížovej cesty na trstenský Bubeník.
Najlepšia je lipa
Občas si Miroslav nakreslí námet výrobku, ktorý ide robiť, na papier. Väčšinou je to však úplne zbytočné. Pri vyrezávaní sa naň pozrie len málokedy. „Ide mi to akosi popamäti. V mysli vidím, ako by to malo vyzerať a podľa toho vyrezávam."
Najradšej vyrezáva z lipového dreva, nebráni sa však ani inému drevu. „Medvede robím napríklad z jedného kusa topoľa. Tipujem, podľa rozmerov kmeňa, že strom mohol mať viac ako sto rokov. Pracuje sa s ním veľmi dobre, no pre rozmery sochy pri nej trávim každý deň aspoň osem hodín. Dlhšie sa nedá, je to náročné na oči aj na psychiku." Na dokončenie obrovskej medvedej rodinky potrebuje rezbár ešte asi mesiac. Zvieratám musí vyrezať srsť a celé dielo namoriť špeciálnymi prípravkami, aby vonku vydržalo čo najdlhšie.
Nerád vyrezáva zo smrekového dreva, pretože môže po čase praskať. Keď praskne zo zadnej strany, nevadí to. Horšie je, ak začne praskať z prednej strany, čím sa poškodí vzhľad sochy.
Po celom svete
Sochy a obrazy rezbára z Vitanovej putujú po celom svete. Pred časom robil Miroslav Mlkvík obraz pre Poľku, ktorá ho chcela zobrať do Ameriky. Pre známeho, ktorý pracuje v Londýne, zase vyrezával slovenský znak. Niektoré z jeho diel sú v Nemecku aj Taliansku, kde sezónne pracoval.
Po skončení školy sa rezbárstvu venoval len vo voľnom čase. Na živobytie si musel zarábať iným spôsobom, pretože rezbárstvo sa nerozbehlo tak, ako by si prial. Dnes by sa však chcel drevorezbe venovať naplno.
