SUCHÁ HORA. Karolína Masláková má 84 rokov, vychovala jedenásť detí, dnes sa teší z 37 vnúčat a 39 pravnúčat. V dedine ju všetci poznali ako vychýrenú pekárku svadobných maskáľov. Tie pekávala takmer každý piatok na sobotňajšiu svadbu, neskôr aj na krstiny, birmovky či rodinné oslavy.
Od noci do rána
Kedysi nebolo pečenie goralských svadobných koláčov ničím netradičným či zaujímavým. Suchohorčania a Hladovčania si bez nich nevedeli predstaviť žiadnu oslavu, tobôž nie svadbu. Na svadobnom stole nemohli chýbať. „Maskále sa podávali ku gulášu, k saláme či šunke. Niekedy sa nakrájali, najlepšie však boli, keď si každý zo svojho koláča kúsok po kúsku odtrhoval," spomína pani Karolína.
Cesto na tradičné koláče bolo jednoduché. Robilo sa zo zemiakov, múky, kvásku, vajec a mlieka. Najťažšie bolo zamiesiť ho vo veľkom válovku. „Vždy sme museli byť aspoň tri. Dve miesili, jedna pridávala suroviny," hovorí. „Na svadbu sa pieklo často aj sto maskáľov. Z jedného kila múky vyšli asi dva. Na jednu várku sme robili cesto aj zo 40 kíl múky. Ak sa mu nechcelo kysnúť, vopchali sme ho do perín. Tam skôr podkyslo." Pečenie pred svadbou začínalo o jednej - druhej v noci. Do soboty rána museli byť koláče napečené.
Najlepšie sú z kamennej pece
Maskále piekli ženy vo veľkých kamenných peciach, do ktorých vošli tri okrúhle bochníky. Do pece ich vkladali drevenou lopatou. „Na jednej strane pece horel oheň, na druhej sa piekli bochníky. Pravidelne ich bolo treba presúvať z jednej strany na druhú, aby sa poriadne prepiekli. Drevo bolo suché, dobre horelo, takže pečenie netrvalo až tak dlho."
Dnes už pani Karolína, ani jej dcéra, Margita u ktorej teraz žije, tak často nepečú. Na svadbu piekla naposledy pred siedmimi rokmi. Kamennú pec pri dreveničke zbúrali a z elektrickej rúry nie sú maskále také chutné, ako by mali byť. „Správnu chuť im vždy dodávalo drevo, na ktorom sa piekli. Prešiel nimi aj dym, ten koláče prevoňal," rozpráva babička.
Stále čerstvé
Koláče potierala pani Karolína kyslým mliekom zmiešaným s makom. Mak maskáľ dozdobil, mlieko mu dodalo lesk. Aby vrch príliš nenapuchol a neoddeľoval sa od spodku, popichala ho pekárka vidličkou a do stredu urobila krížik.
Mliekom sa dali staršie maskále aj omladiť. „Prv nebolo toľko chleba ako dnes, tak sme doma pekávali maskále. Keď mal tri či štyri dni, mamka ho potrela mliekom a dala zohriať do pece. Hneď bol taký, akoby ho práve upiekla. Niekedy sme však boli maskáľov takí prejedení, že sme sa so súrodencami poskladali a išli sme si kúpiť normálny chlieb," dodala s úsmevom Margita.
