DOLNÝ KUBÍN. Zdravotná sestra Ľudmila Bielová (44) sa vydávala v dvadsiatich dvoch. Rodáčka zo Žaškova má osem súrodencov. Jej muž Ondrej (54) pochádza zo Sedliackej Dubovej, kde ich bolo šesť. Spolu chceli mať aspoň štyri deti. Napokon ich je šesť.
Ondrej Biel, bývalý majster odborného výcviku, je od augusta bez práce. Aby to finančne utiahli, najstarší syn Karol (21) prerušil štúdium ekonómie a začal pracovať. Pavol (20) študuje medicínsku chémiu. Stredoškoláčka Eva (18) je v Írsku na ročnom štipendijnom pobyte. Andrea (15) je študentkou španielskeho gymnázia, Lýdia (12) žiačkou druhej triedy osemročného gymnázia a najmladší Gabriel (10) je štvrták.
Všetci dostali do vienka hudobné a výtvarné vlohy. Starší chlapci chodili na flautu, Eva s Lýdiou hrajú na akordeóne, Andrea na husliach a Gabriel na gitare. „Majú sa radi. Keď sú od seba viac preč, sú si vzácnejší. Najstarší nám pomáha s výchovou, malí ho rešpektujú pomaly viac ako otca," hovorí Ľudmila.
Štrnásť rokov na materskej
Všetky tehotenstvá prežívala Ľudmila veľmi zle. Muž denne dochádzal tridsať kilometrov do nižnianskej Tesly. Z jedného platu vyskakovať nemohli. Neraz zatúžila po návšteve súrodencov, no chýbali peniaze na cestu. Ani telefón nebol. Život ju naučil držať sa pri zemi. „Bolo to ťažké. Zdalo sa mi, že som na všetko sama. Som najmladšia z deviatich detí, rodičia mi zomreli skoro a mužovi takisto. Spočiatku nám nemal kto pomôcť, až časom sme si v meste našli priateľov. Deťom sme nemohli dať to hmotné. Napriek tomu, že nosili obnosené veci a nechodili kade-tade, pracovali na sebe. Vďaka tomu sú tam, kde sú."
S najmladšou dcérou Lýdiou v Belgicku.
Modlia sa jeden za druhého
Azda najväčším povzbudením boli pre Ľudmilu Bielovú úspechy jej ratolestí. Keď mala Evka deväť rokov, vyhrala medzinárodnú výtvarnú súťaž. „Po dve zlaté ceny sme cestovali do Wroclawi. Keď som videla jej práce medzi dielkami z Indie a z Japonska, až mi pohladilo dušu. V nasledujúcom roku sa Evka zúčastnila na európskej akordeónovej súťaži v chorvátskej Pule, kde získala striebro v sólovej hre."
Starší Pavol od desiatich chodieval na prázdniny ku kresťanskej rodine v Belgicku. Obľúbili si ho, kupovali mu oblečenie, čím pomohli celej rodine. „Boh si našiel cestu, ako nám pomôcť. Pochopila som, že všetko má zmysel. A že deti sú pre našu rodinu požehnaním. Spája nás spoločná modlitba. Deti sa modlia jeden za druhého. Keď ma niekedy nahnevajú, je ťažké modliť sa. Ale nedá mi to. Večer si všetko vysvetlíme a odpustíme ."
Na vnúčatá zatiaľ nemyslí
Ľudmila pracuje v dolnokubínskej Spišskej katolíckej charite v agentúre domácej ošetrovateľskej starostlivosti ako zdravotná sestra. Prijali ju s podmienkou dokončiť si vzdelanie, a tak po večeroch študuje. Onedlho ju čakajú bakalárske štátnice z ošetrovateľstva. Škola jej veľa dala, aj zobrala. Napríklad radosť z cvičenia, ktoré jej dodávalo energiu.
Teraz sa krúti na kolotoči rodina, robota, škola. Na druhej strane, medzi spolužiakmi našla príbuznú dušu. „Možno keby sme mali od začiatku všetko, deti by sa nenaučili skromnosti, vzájomnej pomoci a vďačnosti." Na vnúčatá mama šiestich detí zatiaľ nemyslí. „Nech si všetci dokončia štúdia a až potom nech rozmýšľajú o vážnych známostiach. Všetko má svoj čas."
