Pochádza z malej dolnooravskej obce. Starý otec bol ľudovým výrobcom huslí, vyrobil ich niekoľko desiatok. Otec hral na basgitare a na kontrabase. Keď mal sedem rokov, zaviedli ho do hudobnej školy. Tvrdí, že naši učitelia, hoci nedocenení, dosahujú svetovú úroveň. Najspokojnejší je, keď hrá s dobrými muzikantmi dobrú hudbu, ktorú ľudia naozaj počúvajú. Huslista Daniel Turčina.
Vašou prvou učiteľkou bola Mária Hrnčiarová. Aký mala na vás vplyv?
- Veľký. Dokonca by som povedal, že zásadný. Bolo šťastie mať odmalička učiteľa profesionála s dávkou trpezlivosti navyše. V hre na nástroji sú základy najpodstatnejšie. Je ťažké odúčať sa od zlozvykov.
Čoskoro ste sa začali presadzovať na detských súťažiach. Uvedomovali ste si už vtedy, čo je to úspech?
- Postupne som si uvedomoval najmä to, že hudba by ma mohla v živote zaujímať. A možno aj živiť. Darilo sa mi. Hoci som bol malý, vnímal som veľkú konkurenciu. Úspechy ma poháňali dopredu.
Mali ste vôbec detstvo?
- Mal. Hral som futbal, hokej, behal som po vonku a venoval som sa aj husliam.
Daniel Turčina na koncerte k 35. výročiu založenia ZUŠ P. M. Bohúňa.
Mať talent zrejme nestačí. Študovali ste na konzervatóriu, potom na VŠMU. Dá sa presadiť aj bez vzdelávacích inštitúcií?
- V klasickej hudbe nie. Potrebujete rozumieť notám i histórii, poznať rôzne štýly, obdobia, skladateľov. Aj prostredie je dôležité. Byť s ľuďmi, ktorým ide o to isté.
Ako ste sa dostali do Philadelphie?
- Poslal som DVD z recitálu v Bratislave. Už som na to skoro aj zabudol, keď mi o pol roka prišla odpoveď, že ma berú a dávajú mi plné štipendium. Neváhal som ani chvíľu.
V čom je najväčší rozdiel medzi európskou a americkou školou?
- V možnostiach. Školy bojujú o dobrých študentov, pretože im robia reklamu. Ak je človek šikovný, má snahu, aj výsledky, škola ho potiahne. V Amerike je najdôležitejšia hudba. Je úplne jedno, kto ju interpretuje.
Účinkovali ste v Carnegie Hall. Ako to na vás zapôsobilo? Nemali ste trému? Predsa len musí byť rozdiel hrať v kultúrnom stredisku v Dolnom Kubíne a v jednej z najslávnejších koncertných siení na svete.
- Mal som šťastie hrať v Carnegie Hall viackrát. Prvýkrát už po dvojmesačnom pobyte v Amerike. Reprezentoval som Slovensko v rámci komorného orchestra. Samozrejme, mal som rešpekt, no zároveň som si vystúpenie užíval. Nie je to nič zázračné. Normálna sála, ľudia prídu a počúvajú. Viac ma prekvapilo, že už na generálku prišiel kritik z New York Times. Zaujímal sa o celý „ansábel", chcel vedieť, ako funguje, aby po premiére napísal pravdivú kritiku.
Od minulého roku pôsobíte v nórskom Trondheime. Prečo ste sa rozhodli pre túto krajinu?
- Keď som končil štúdium v Amerike, chcel som sa vrátiť do Európy. Moja spolužiačka Nórka, len tak zo žartu, povedala, že by som mohol ísť skúsiť hrať tam. Vyhral som konkurz a od minulého leta som tam.
Páči sa vám v Škandinávii?
- Dostať prácu ako muzikant je ťažké. Tu sa na jedno miesto hlási aj sto ľudí. V Amerike je to ešte horšie, tam ich na konkurz príde tisíc. Človek musí byť pripravený ísť a vyhrať. To nie je o tom, že idem skúsiť. Takto to nefunguje. Treba mať aj šťastie, ale v prvom rade treba byť pripravený.
Za tie roky vám muselo prejsť cez ruky viacero nástrojov. Na akom hráte teraz?
- Dokážem si vybaviť všetky nástroje, na ktorých som hral. Ako vyzerali, ako hrali. Najlepší nástroj som mal počas štúdia v Amerike. Bola to kópia Stradivariho huslí zo zbierky v Los Angeles. Teraz hrám na českom nástroji, no orchester mi zháňa niečo lepšie, z nórskej kráľovskej zbierky, ktorá má niekoľko špičkových nástrojov.
Každá minca má dve strany. Čo je rubom povolania huslistu?
- Iba to, že žijem v inej krajine. Všetko ostatné je pozitívne. Asi mám šťastie, že robím to, čo ma baví.
Určite sa vám nevyhli krízy. Ako sa vám podarilo prekonať ich?
- Boli aj ťažké chvíle. Najprv hudba človeka veľmi baví. Potom príde na to, že sa jej treba venovať každý deň. Myslím si, že som to zvládol. Aj v živote je to tak. Nie je všetko len krásne. Nejde to samo od seba, so všetkým sa treba popasovať.
Dá sa z hrania na husliach vyžiť?
- Áno. Ide o to, v akej krajine ste. U nás sa tiež dá, ale rozdiel je rapídny. V Nórsku je muzikantom v rámci západnej Európy asi najlepšie. Štát dáva do kultúry veľa peňazí. Napríklad v Amerike a vo Veľkej Británii je to naopak. Orchestre sú dotované súkromnými sponzormi.
Z čoho sa najviac tešíte v bežnom živote?
- Zo spoznávania novej krajiny. Nie je to úplne „uau", ale som spokojný. Veľa plávam, chodím do kina, na koncerty, stretávame sa s priateľmi, varíme si večere.
Máte priateľku?
- Áno. Americkú huslistku narodenú v Soule. O pár dní príde do Nórska študovať, pred sebou má ešte tri semestre.
Hudobníci vraj vedú kočovný život. Viete si predstaviť, že sa jedného dňa usadíte?
- Predstaviť si to viem, ale zatiaľ to neriešim. Ťažko povedať. Je dobré žiť v Nórsku. Možno si po roku poviem, že je to super krajina a že tam ostanem.
Čo je pre vás najväčšou výzvou do budúcnosti?
- Nahrávať, hrať a napredovať. Aby som sa stal koncertmajstrom, na to potrebujem ešte tak dva roky. Chcem mať radosť zo života a z hudby. A zo zájazdov, o pár týždňov ideme do Číny na Expo. Uvažujem aj o doktoráte. Uvidím. Počas školy človek vníma život akosi inak. Teraz mám prácu, príjem a hovorím si, aha, tak toto je ten život? Potrebujem sa rozpozerať.
Huslista Daniel Turčina sa narodil v roku 1983 v Dolnom Kubíne. Na husliach hrá od siedmich rokov. Ako žiak Márie Hrnčiarovej na Základnej umeleckej škole P. M. Bohúňa sa stal laureátom viacerých slovenských a medzinárodných detských interpretačných súťaží vrátane prestížnej Kocianovej husľovej súťaže v Ústí nad Orlicí. Na Konzervatóriu v Bratislave ho od roku 1997 viedla profesorka Mária Karlíková. V zbieraní ocenení pokračoval na študentských súťažiach i Národnej husľovej súťaži o cenu Karola Dobiáša. Od roku 2003 študoval na bratislavskej VŠMÚ. Vystupoval a spolupracoval so slovenskými i zahraničnými symfonickými i komornými telesami. V roku 2007 získal štipendium na Boyer College of Music and Dance vo Philadelphii, kde študoval v triede profesora Eduarda Schmiedera. Nahrával pre California Chamber Music Society, vystupoval v New Yorku i v Los Angeles. Od roku 2009 je členom Trondheim Soloist a Trondheim Symphony v Nórsku.
