HABOVKA. Plymutky biele, čierne, modré, oravky hnedé, hemšírky, australopky, sasexky, brahmanka biela či jarabičia. Pre laika sú tieto názvy španielska dedina. Asi málokto by si pri ich vymenovaní vedel ihneď predstaviť, o čom je reč. Chovateľom však tieto pomenovania netreba bližšie vysvetľovať, ide o sliepky, ktorých hlavná funkcia nie je úžitková, ale chovateľská. Slúžia v prvom rade na vystavovanie. Svoje o tom vie aj úspešný chovateľ netradičných sliepok Martin Ondrík z Habovky.
Parazity v hniezde
„V prvom rade si treba zostaviť dobrý chovný kŕdeľ. Musia byť v dobrom zdravotnom stave, v dobrej kondičke, aby znášali dobré násadové vajcia," hovorí Martin Ondrík.
Posledné tohtoročné kurčiatka.
Vajcia prenáša spod sliepky priamo do liahne. Pod kvočkou ich nenecháva, dôvodov je niekoľko. „V liahni sa môže naraz vyliahnuť 50 až 100 kurčiat, kvočka vysedí maximálne 15. Sliepka sa o svoje kurčiatka síce postará, ale v kuríne je množstvo parazitov, pričom v liahňach a v odchovniach, ktoré pravidelne dezinfikujem, sa vyskytujú minimálne. Navyše, keď sa ich vyliahne viac, aspoň mám z čoho vyberať na výstavu a do ďalšieho chovu."
Od hemšíriek k plymutkám
Habovčan sa k chovateľstvu dostal náhodou, bolo to pred dvanástimi rokmi. Kamarát mu vtedy priniesol kurčatá, aby ich skúsil vychovať. Odvtedy ho táto netradičná záľuba chytila za srdce úplne. V praxi skúšal chovať viacero druhov hydiny - sasexky, hemšírky, oravky, australopky, velsamky. Napokon však zostal pri niekoľkých farebných rázoch brahmaniek a plymutiek. Najzaujímavejšie sú pre neho brahmanky. „Sú mimoriadne vysoké, majú zarastené nohy, akoby mali papuče, aj ich sfarbenie je netradičné, pestré a zaujímavé."
Plemeno brahmanky nie je zaujímavé len výzorom, ale aj históriou. Pôvodne boli vyšľachtené v Indii, odtiaľ prevezené do Ameriky, kde ich chovatelia prešľachtili. V polovici 19. storočia sa dostali do Európy.
Správna teplota aj vlhkosť
„Plymutky a brahmanky si nevyžadujú špeciálnu starostlivosť," hovorí chovateľ. Aj napriek tomu však pri nich v čase liahnutia trávi každú voľnú chvíľu. Vajcia kontroluje ráno, na obed aj večer, dvakrát za deň ich otáča. V liahni musí byť správna teplota a vlhkosť, ak nie sú, okamžite sa to odrazí na zárodovosti a napokon aj na liahnivosti. Veľmi ľahko sa môže stať, že sa z vajíčok nevyďobe ani jedno kuriatko.
Niektoré druhy brahmaniek majú zaujímavé sfarbenie a jedinečný vzor na perí.
Ani po vyliahnutí nepúšťa chovateľ okrasnú hydinu von len tak. „Treba dbať, aby boli v suchom a čistom prostredí, aby mali dostatok krmiva, vitamínov a aby v kuríne nemali mokro. Brahmanky majú na nohách papuče a nesmú behať po blate. V mokrom prostredí by ich nohy trpeli, dostali by zápal kĺbov, opuch, prestali by sa pohybovať a postupne by uhynuli."
Habovčan stále skúša viacero farebných rázov sliepok. Najviac sa mu páčia žlté, ktorým sa perie na slnku a večer pri jeho západe nádherne leskne. Musia však byť v prekrytom výbehu, pretože slnko ich lesklú farbu veľmi rýchlo vytiahne.
Množstvo ocenení
Pri jarnom liahnutí má Martin Ondrík doma viac ako 200 kurčiat. Niektoré sú jeho, časť z nich patrí kamarátom. Zo svojich si na ďalší chov necháva len časť. Sliepky predá chovateľom, kohúty na mäso. Tieto okrasné sliepky sa na znášanie vajec chovať veľmi neoplatí. „Brahmanky dobre nenesú, jedna znesie ročne od 120 do 150 vajec, kým hybridné sliepky ročne aj 300 a plymutky v priemere 200."
Dvanásť rokov úsilia a dennodennej starostlivosti začali pred šiestimi rokmi prinášať aj svoje ovocie. Martin Ondrík si z viacerých výstav priniesol vzácne ocenenia. Najvýznamnejšie sú pre neho ocenenia z európskych výstav. Sliepka brahmanky žltej dostala čestnú cenu, kohút brahmanky jarabičej sa stal šampiónom a za kolekciu troch kohútov a jednej sliepky dostal chovateľ cenu majstra Európy. „Porota vyberá podľa viacerých kritérií. Dôležitý je typ hydiny, musí mať správny tvar tela, veľkosť, držanie tela a hlavy, správny hrebeň, oči, zobák, beháky, kohút a sliepka musia byť správne sfarbené, hodnotí sa aj kresba na perí či lesk." Aj napriek viacerým úspechom sa Martin Ondrík stále považuje za neskúseného chovateľa. Ako hovorí, často má na výstave pocit, že mohol vybrať aj lepšie, že to ešte stále nemá „v oku".
