TRSTENÁ. Vedeli ste, že haja červená žije pri ľudských obydliach a svoje hniezdo si stavia z ľudských odpadkov? Že orol skalný loví v Kazachstane stepné vlky? Že štvrtý najväčší orol na svete, orol bielohlavý, sa živí výlučne rybami a najviac mu chutia lososy? Alebo, že maličký kuvik obyčajný bol v minulosti považovaný za posla smrti? Tieto a mnohé ďalšie zaujímavé informácie sa dozvedeli deti z trstenských škôl na prehliadke dravých vtákov. Tú pre nich pripravila brnianska spoločnosť zaoberajúca sa ochranou jedinečných a vzácnych vtákov.
Z Brna na Oravu
Spoločnosť Zeyferus z Brna sa ochranou dravých vtákov zaoberá takmer dvadsať rokov. Približne taký istý čas pripravujú aj pre návštevníkov Lednického parku rôzne prehliadky, v ktorých sú hlavnými protagonistami dravce. Ich vystúpenia videli tisícky ľudí, medzi nimi aj množstvo Slovákov. V Čechách pripravujú aj výukové programy pre deti. Minulý týždeň zaujali malých Trstenčanov.
Najväčšiu sovu si deti mohli aj pohladiť.
Exkluzívna výhra
"Najskôr sme si museli pozrieť miesto, kde by mali operence lietať, pretože ide o veľmi vzácne vtáky. Nemôžeme ich pustiť niekde, kde by sa mohli zraniť napríklad na elektrickom vedení," hovorí riaditeľ spoločnosti Jiří Hrotek. Trstená vyhovovala.
Deti si vypočuli prednášku o rôznych dravcoch, o ich živote, o potrave, dokonca i súťažili. Pre najšikovnejších bola pripravená exkluzívna cena - obrovského supa si mohli privolať na ruku.
Zlatým klincom programu bola ukážka lovu. Záchranári deťom ukázali, ako obrovské dravce lovia priamo v prírode. Sokol naháňa zajaca, orol chytá líšku. Vyzerá to ako skutočnosť, korisťou sú však vypchaté zvieratá na špeciálnych navijakoch. „Práve pomocou týchto napodobnenín pripravujeme dravce prinesené od ľudí na návrat do voľnej prírody," hovorí Hrotek.
Dôkladná prednáška
V prednáške o dravých vtákoch, od malých kuvikov cez myšiaky, orly, supy až po viaceré druhy sov, sa deti dozvedeli množstvo zaujímavostí. Mnohé určite ani len netušili, že myšiak je občas poriadne lenivý. "Dovtedy bude chodiť okolo myšacej diery, až kým z nej myš konečne nevylezie. Až potom ju chytí," prezradil deťom jeden z ochranárov týchto vtákov. Ďalšia kuriozitka sa spájala s hajou červenou. Ochranári raz pri pohľade na jej práve budované hniezdo z neho zbadali trčať trenírky. Títo vtáci si totiž medzi ľudskými odpadkami nevyberajú, berú, čo je práve pod zobákom.
Zaujímavosť sa deti dozvedeli aj o pôvode holej hlavy supa jarabého. "Nemá na nej perie tak, ako ostatné vtáky. Často totiž vopchá hlavu do útrob uhynutého zvieraťa, ktorú má potom od krvi. Takto sa mu ľahšie a rýchlejšie vyčistí."
So záujmom si žiaci vypočuli aj poveru o najmenším dravcovi, ktorého so sebou ochranári priviezli - o kuvikovi obyčajnom alebo plačlivom. Keď v stredoveku niekto zomieral, položili k nemu jeho príbuzní sviečku. Tá v noci horela a priťahovala hmyz a samozrejme aj kuvika, ktorý sa ním živí. Keď sa vtáčik nažral, sadol si na vetvičku a začal húkať. Ľudia si mysleli, že láka dušu zomierajúceho k sebe do záhrobia. Často sa preto stávalo, že ho ľudia zabíjali. Ešte aj na začiatku minulého storočia bolo celkom normálne, že si ľudia mŕtveho kuvika pribili na dvere, aby z ich domu odlákal smrť a nešťastie. V skutočnosti je to však celkom milý a neškodný vtáčik.
Tréning dravcov
Spoločnosť Zayferus má viac ako 90 dravcov. Ľudia im ročne prinesú ďalších osemdesiat, ktoré niekde nájdu. Tých pripravujú na návrat do voľnej prírody. Svoje vlastné kúpili z rôznych odchovní, alebo ide o dravcov s hendikepom, ktoré sa už do voľnej prírody vrátiť nemôžu. "Máme napríklad sovu obyčajnú, ktorú nám pred desiatimi rokmi priniesli ľudia z domu. Je veľmi krotká, nedá sa už pustiť do prírody."
„Tréning takýchto dravcov trvá aj celý ich život," hovorí Jiří Hrotek. „Neustále ich nútime lietať, loviť, pretože inak by spohodlneli, stučneli, stratili by kondičku. Taký dravec už potom nie je skutočný dravec."
