V minulosti postihnutí ľudia akoby ani neboli. Situácia sa zlepšila, bariéry sa pomaly búrajú. Aj šport je jedna z vecí, ktoré tomu napomáhajú. Nato, akí sú naši športovci úspešní, by to však mohlo byť rýchlejšie a intenzívnejšie.
To si myslí Juraj Štefák z Dolného Kubína, dlhoročný lekár telesne postihnutých športovcov. Paralympijské hry v kanadskom Vancouvri boli už jeho deviate. Tentokrát slovenských reprezentantov nesprevádzal len ako lekár, bol i členom paralympijského výkonu.
Tesne pred paralympiádou v Albertville vypadol slovenskej výprave lekár. Bolo to v roku 1992. Jozef Búroš, telefonický spojovateľ v dolnokubínskej nemocnici a slovenský paralympionik vtedy odporučil lekára Juraja Štefáka. Dolnooravčan sa odvtedy venuje práci s hendikepovanými športovcami systematicky.
* Porovnajte svoju prvú paralympiádu v Albertville a tohtoročnú vo Vancouvri.
- Je to obrovský rozdiel - vo výkonoch, aj organizačne. Paralympionici nemali v Albertville uzavretú dedinu, do areálu sa mohol dostať takmer každý. Aj výkonnostne to bolo slabšie. Šancu na medailové umiestnenie mal hociktorý lepší amatér. V súčasnosti športovci, ktorí sa systematicky nepripravujú a nemajú vytvorené podmienky na športovanie, nemajú šancu. Výkonmi urobili ohromný skok dopredu. Medzi paralympiádou a olympiádou už nie je taký rozdiel. Obidve podujatia pripravuje rovnaký organizačný výbor.
* Špecializujete sa viac na prípravu letných športovcov. Prečo?
- Sám uprednostňujem letné športy, nikdy som nebol lyžiar. Mám k nim bližšie. Robím lekára stolným tenistom a volejbalistom. Na zimnej paralympiáde vo Vancouvri som bol v podpornom tíme. Mal som na starosti organizačné veci, nie priamo medicínu.
* Ktorí paralympionici dosahujú lepšie výsledky, letní či zimní?
- Letní športovci mali dlhodobo slušné umiestnenia. Vždy získali medaily. Úspešní boli najmä stolní tenisti, atléti, plavci a lukostrelci. V zimných športoch sa zlato akosi nedarilo dosiahnuť. Prelomilo sa to až na tohtoročných paralympijských hrách. A získali sme nie jednu, ale hneď šesť zlatých medailí.
Juraj Štefák, v popredí.
* Čo sa stalo?
- Tí istí športovci boli aj na paralympiáde v Turíne pred štyrmi rokmi. Vtedy však mali pätnásť, šestnásť rokov. Nabrali cenné skúsenosti a ďalšie roky tvrdo dreli. Dozreli a priblížili sa k svetovej špičke. Ich námaha sa pretavila do zlatého kovu.
* Čím to je, že sa viac darí našim telesne postihnutým športovcom ako zdravým?
- Zdraví športovci majú omnoho širšiu základňu. Je teda pre nich ťažšie získať medailu. Z hľadiska kvantity nie je medzi paralympionikmi taká veľká konkurencia. Naši športovci majú väčšiu šancu presadiť sa.
* Ako to vyzerá na paralympiádach s účasťou rozvojových krajín?
- Počet krajín na paralympiádach sa neustále zvyšuje, aj keď pomaly. Pribúdajú štáty, v ktorých sa zlepšuje životná úroveň a vznikajú tak možnosti na vytváranie podmienok pre hendikepovaných športovcov. Niektoré krajiny účasť na podujatí využívajú najmä na propagáciu svojej krajiny. Pritom ich športovci nedosahujú bohvieaké výkony.
* Odkedy sa na Slovensku píše história paralympijskej súťaže?
- Organizácie telesne postihnutých boli u nás aj za socializmu. Existovali svetové vrcholové súťaže podobné paralympiáde. Ale až v roku 1992 v Albertville bola olympiáda i paralympiáda na rovnakom mieste.
* Prečo ste sa rozhodli pracovať s telesne postihnutými športovcami a zotrvať pri nich?
- Má to viacero dôvodov. Šport mi bol vždy veľmi blízky. Mám rád atmosféru športových podujatí nielen v hľadisku, ale aj v zákulisí. A s ľuďmi, ktorí majú zdravotné problémy, som pracoval aj predtým. Nie je to teda pre mňa nič nové, ani výnimočné.
* V čom spočíva vaša práca s telesne postihnutými reprezentantmi?
- Práca lekára v takomto prípade musí byť pravidelná a systematická. Laici majú väčšinou mylný názor, koľko práce mám na paralympiáde. Keď sa však o svojich zverencov starám priebežne počas roka, na paralympiáde v podstate nemám čo robiť. Nehovorím, samozrejme, o nepredvídaných okolnostiach a zraneniach.
* Zdravých športovcov vedú predovšetkým tréneri. U telesne postihnutých ľudí zohráva v príprave veľkú úlohu i lekár.
- Áno, spolupráca medzi nami je bližšia. Pri zdravých športovcoch sa viac sleduje trénovanosť a funkčná zdatnosť organizmu. U nás to nie je najdôležitejšie. My musíme nájsť súhru osobnosti športovca a jeho telesného postihnutia a možnosti optimálneho športového výkonu.
* Je rozdiel v prístupe k príprave a vo vzťahu k športu medzi zdravými a hendikepovanými športovcami?
- Myslím si, že to je podobné ako u zdravých športovcov. Sú prirodzené talenty, ktoré potrebujú len dobrého trénera a nechať sa viesť. Ďalší sú takí, ktorí si vynikajúce výsledky vydrú. Pre niektorých zdravotne postihnutých športovcov je ale šport zároveň bránou do sveta. Cez šport hľadajú uplatnenie v živote. Mnohým šport pomôže osobnostne dozrieť.
* Čo vám dala práca s telesne postihnutými ľuďmi?
- Trochu iný pohľad na medicínu. Je to iné ako v ambulancii. Radujem sa z každého úspechu našich športovcov. Je to o to krajšie, keď viem, že aspoň malou časťou som sa na tom podieľal aj ja.
