SUCHÁ HORA. Skromná pamätná tabuľa na budove základnej školy v Suchej Hore nepúta veľkú pozornosť. Nenápadný kus kovu však v sebe ukrýva dojímavý príbeh súrodeneckej lásky a obetavosti. Jozef Jašík, ktorému je tabuľa venovaná, narukoval na front druhej svetovej vojny namiesto svojho brata Jána, ktorý vychovával štyri deti. Z frontu sa už nikdy nevrátil.
Žili bez otca
Písal sa rok 1944, Ján Jašík z Hladovky, otec štyroch malých dievčat, dostal povolávací rozkaz. Musel narukovať na front, Slovenské národné povstanie naberalo na sile. Len pár týždňov pred Vianocami mal opustiť svoju šesťčlennú rodinu a pridať sa k mužom na frontovej línii. Nenarukoval však, povolávací rozkaz za neho prebral jeho starší brat Jozef.
Pani Anna a jej rodina sa za strýka, ktorý sa obetoval za jej otca, pravidelne modlia a často na neho myslia.
„Môj otec a strýko Jozef prišli o otca v prvej svetovej vojne. Stará mama zostala sama na päť detí i na celé gazdovstvo. Veľmi ťažko sa im pretĺkalo životom. Aj preto sa asi strýko rozhodol, že na vojnu narukuje namiesto môjho otca. Vedel, ako sa žije veľkej rodine, deťom bez otca," vracia sa v mysli do detstva Anna Pikulová, jedna z Jánových dcér. „Otec často spomínal na strýka Jozefa. Stále hovorieval, aký to bol dobrý brat, človek s veľkým srdcom, keď išiel za neho do vojny. Len o toľko otca prosil, že ak by sa mu na fronte niečo stalo, aby sa mu o ženu postaral."
Posledné prianie Ján svojmu obetavému bratovi splnil, predtože Jozef sa z frontu nikdy nevrátil.
Hľadali pomoc, našli smrť
Keď Nemci potlačili Slovenské národné povstanie, vojaci, ktorí prežili, sa rozutekali na všetky strany. Každý sa chcel bezpečne vrátiť domov. Podobné plány mala aj trojica Oravčanov, medzi ktorými bol aj Jozef. „Neviem presne, kde slúžil. Z rozprávania si však pamätám, že pri prechode Žiarskou dolinou, ktorou sa chlapi vracali domov, natrafili na kolibu. Svietilo sa v nej, z komína sa dymilo. Bol mrazivý november, vojaci si chceli oddýchnuť, zohriať sa, načerpať sily na ďalšiu cestu," približuje rozprávanie pamätníkov Ján, manžel pani Anny.
„V kolibe však vojakov nečakal oddych, ale smrť. Natrafili na skupinu Nemcov, ktorí s trojicou nemali zľutovanie. „S Jozefom tam bol aj jeden Habovčan a Figura z Čimhovej. Jozefa a Habovčana zastrelili ako prvých, Figuru trafili len do boku. Ranený vojak začal pred Nemcami utekať. Prenasledovali ho, podarilo sa mu však ukryť v kosodrevine. Nenašli ho. Po niekoľkých dňoch sa ranený, no živý dostal domov," rozpráva Ján Pikula. Vďaka Figurovmu svedectvu sa Jozefovi príbuzní dozvedeli pravdu o jeho tragickej smrtí.
Hrob nikdy nenašli
Rodina nikdy Jozefa nepochovala, nemohli sa pomodliť ani pri jeho hrobe. Dozvedeli sa, že zo Žiarskej doliny údajne zviezli telá mŕtvych vojakov na koňoch do Bobrovca a pochovali ich do spoločného hrobu. „V Bobrovci žila istá Hladovčanka, ktorá hovorievala, že sa do smrti bude starať o pamätník padlých vojakov. Vraj sa oň aj starala, my však dodnes nevieme, kde sa spoločný hrob nachádza," hovorí pani Anna.
Jozefova rodina bola v Bobrovci viackrát. Hľadali miesto posledného odpočinku ich príbuzného. Nikdy však nič nenašli, nikto im ani nevedel poradiť, kde by hrob mohol byť. „Neviem, prečo to nikto nikdy nezdokumentoval, aby ľudia vedeli, kde je spoločný hrob. Boli to ťažké vojnové roky, ľudia si asi hovorili, že radšej dajú na omšu, pomodlia sa za padlých, než by mali ísť hľadať, kde nebohí vojaci ležia," myslí si Ján Pikula. „Možno sa v tejto veci dalo urobiť viac, ale to si človek uvedomí až neskôr, keď sa už nič nedá robiť."
Hoci Jozefovi pozostalí nevedia, kde je pochovaný, za 66 rokov na neho nikto ani na chvíľu nezabudol. Vždy, keď Pikulovci dajú na omšu za svojich rodičov, kňaz slúži omšu aj za Jozefa.
Pripomína im ho tabuľa a kríž
Obetavosť strýka Jozefa pripomína Jánovým dcéram a ich rodinám kríž pri ceste do Suchej hory a pamätná tabuľa na budove suchohorskej základnej školy. Tabuľu dal urobiť pri príležitosti 25. výročia SNP niekdajší Zväz odbojárov. Pri výročiach k nej každý rok nosili vence. Počas Sviatkov všetkých svätých strýkovi Jozefovi prinesú veniec všetky štyri sestry Jašíkové s rodinami.
„Na strýkovu počesť upravila pred rokmi jeho žena s mojím otcom kríž pri ceste do Suchej Hory. Navozili tam štrk, opravili plôtik, starali sa oň. Bol pre nich akýmsi pamätníkom, keď už sme sa nemohli modliť pri strýkovom hrobe, modlili sme sa pri kríži," hovorí pani Anna. Dnes sa o kríž stará Suchohorčanka, ktorej rodina ho dala postaviť.
Tento kríž pred mnohými rokmi upravila vdova po Jozefovi Jašíkovi a jeho mladší brat Ján.
„Aj sme sa veľa napremýšľali, čo by bolo, keby sa vtedy strýko nebol s otcom vymenil. Keby tam bol otec, zrejme by tiež padol," dodáva so slzami v očiach Anna Pikulová. „Strýko mal veľké srdce, vedel, do čoho ide, že sa nemusí vrátiť, no aj tak išiel. Povedal len, že pôjde radšej on, lebo nemá deti. Ak by sa vraj niečo stalo môjmu otcovi, zostali by po ňom štyri polosiroty. Bodaj by aj dnes bolo viac takých bratov, ktorí by sa takto vedeli jeden pre druhého obetovať. No teraz skôr nájdete bratov, ktorí sú rozhnevaní, ani ruky si nevedia podať."
