Už ako malé dieťa Jana Vilmonová vedela, že raz bude pomáhať chorým deťom tak, ako trstenské sestričky pomáhali jej. Pri nástupe na detskú onkológiu však zostala šokovaná. Zaskočilo ju utrpenie, smútok, beznádej. Vydržala. A neľutuje.
TVRDOŠÍN. Roky pracuje v nemocnici, na oddelení, kde je dôvod na úsmev veľmi vzácny. Zvyknúť si na trpiace, umierajúce deti s drsným nálezom - zhubný nádor - a ešte drsnejšou diagnózou je ťažké, mnohokrát takmer nemožné. Tvrdošínčanka Jana Vilmonová, rodená Hvolková, však svoje rozhodnutie pracovať na oddelení detskej onkológie a hematológie DFN v Košiciach neľutuje. Ako sama tvrdí, táto ťažká práca jej zmenila celý život. Onkologickí pacienti však nepotrebujú len pomoc lekárov a sestier, ale aj pomoc zvonka.
Detstvo prežila v nemocnici
Jana Vilmonová sa narodila v Tvrdošíne, no s rodinou už roky žije v Košiciach. Ešte ako dieťa snívala o tom, že raz bude pomáhať chorým deťom tak, ako jej pomáhali sestričky v trstenskej nemocnici.
„Ako dieťa som bola aj s mojou mladšou sestrou často hospitalizovaná v trstenskej nemocnici na detskom oddelení. Častý pobyt na oddelení a odlúčenie od rodiny vo mne zanechali silné zážitky. V podvedomí mi zostalo správanie celého zdravotného tímu na oddelení. Všetky sestričky boli ku mne vždy milé, láskavé, pomáhali mi zvládať chvíle strachu, smútku aj bolesti. Stali sa mojimi kamarátkami, obdivovala som ich, akú majú vždy dobrú náladu, napriek svojej náročnej práci," spomína Janka na svoje detské stretnutia s nemocnicami. Už vtedy sa malá pacientka rozhodla - až raz bude veľká, aj ona chce byť ako „ony". Pomáhať plačúcim deťom odlúčeným od mamy, zbaviť ich strachu a bolesti.
Z "detského tábora" do tvrdej reality
Jankin sen sa o niekoľko rokov stal skutočnosťou. Zmaturovala na zdravotníckej škole, stala sa detskou sestrou. Po maturite sa na pár mesiacov zamestnala v trstenskej nemocnici.
„Moje sestričky, ktoré sa o mňa v detstve starali, sa zrazu stali mojimi kolegyňami." Osud však chcel inak. Z rodnej Oravy Janka odišla na východ Slovenska, kde sa v Košiciach zamestnala na novom oddelení detskej onkológie.
Práca na detskom oddelení v Trstenej a v Košiciach sa podľa sestričky z Oravy nedala porovnávať. Oproti detskej onkológii v Košiciach bola práca v Trstenej "detským táborom". „Toľko bolesti, smútku, utrpenia a beznádeje, čo musia prežiť deti postihnuté nádorovým ochorením, len tak nevidíte. Keď ma vedúca sestra na začiatku sprevádzala mojím novým pracoviskom, videla som detičky s holými hlavičkami a viditeľnými nádormi. Položila som si otázku: Panebože, kde som sa to dostala? Tu nezostanem, ja to psychicky nezvládnem. Sediac pri postieľke držiac za ruku osemročné zomierajúce dievčatko s leukémiou som chcela so všetkým skončiť a utiecť," rozpráva detská sestra.
Vydržala a nikdy neoľutovala
Neskončila, neutiekla. Vydržala prvý mesiac, druhý, prešiel rok, dva, tri, desať, dvadsať. Na začiatku ju pri ťažko chorých deťoch držala spomienka na "jej" obetavé sestry z Trstenej. Počas uplynulých 25 rokov odišla z práce len počas materskej dovolenky. Po narodení syna prišla ďalšia kríza, naspäť sa už vrátiť nechcela. Niežeby nechcela ďalej deťom pomáhať, premohol ju strach. „Bála som sa, že na svojom zdravom synovi budem vidieť choroby a utrpenie svojich pacientov," hovorí Janka.
Vtedy ju od odchodu odhovoril bývalý primár. Jej nadriadený bol presvedčený, že na toto oddelenie patrí, že nesmie odísť. Zostala až dodnes a vraj svoje rozhodnutie nikdy neoľutovala. Aj keď práca zdravotnej sestry na oddelení detskej onkológie je neskutočne náročná, najmä na psychiku. „Vytvárajú sa tu vzťahy medzi sestrami, deťmi a ich rodičmi. Sú to vzťahy veľmi blízke, ťažko identifikovateľné. Cítiť s trpiacim a riadiť sa pri tom krutou pravdou, ktorú poznáte, si vyžaduje obrovskú dávku empatie. A práve taká empatia sa vryla hlboko do môjho vnútra, keď som sa dozvedela, že Luckovi sa znovu vrátil nádor na mozgu. Jeho rodičia robili všetko možné aj nemožné, aby ho zachránili. Pomáhala som Luckovi a jeho rodičom ako som len vedela, starala som sa o neho aj doma, až do jeho konca. Bohužiaľ, boj sme prehrali," rozpráva Janka o tienistej stránke svojej práce.
Práca zmenila jej pohľad na život
Aj napriek ťažkým príbehom chorých, v najhoršom prípade umierajúcich detí, o ktoré sa celé mesiace stará, by Janka prácu nemenila. Vníma ju totiž ako poslanie, na ktoré bola predurčená. „Táto práca zmenila môj pohľad na život. Môj rebríček hodnôt je úplne iný, ako pred nástupom na oddelenie. Uvedomujem si, že vôbec nie je dôležité, či máš najnovší model auta, či máš chatu, dom, či má niekto na účte milióny a ja len bežnú výplatu. Najväčšie bohatstvo je pre mňa zdravie mojich najbližších."
Pred tromi rokmi pani Jana pri jednej z prechádzok mestom navštívila banku. Zo svojho účtu zadala trvalý príkaz v prospech účtu Dobrý anjel. „Pred tromi rokmi som sa počas vianočných sviatkov túlala po meste a premýšľala o mojich pacientoch. Spomenula som si na moju mamu, ako sa o nás musela báť, keď sme boli so sestrou choré. Do nemocnice za nami chodila každý deň. Vychovala sedem detí. Vtedy neboli žiadne nadácie a napriek tomu to zvládla," rozpráva Jana. Odvtedy pravidelne prispieva rodinám onkologicky chorých detí. O takýchto ľuďoch nepotrebuje čítať, počuť, dokáže ich pochopiť vďaka svojej práci. Okrem toho má aj skúsenosti z rodiny, na zhubný nádor jej zomrel veľmi blízky človek.
Vyliečených detí pribúda
Po 25 rokoch, čo pani Jana pôsobí na onkologickom oddelení, sa veľa zmenilo. Kým na začiatku sa podarilo zachrániť 5 - 10% malých pacientov, dnes má nádej až 80 - 90% z nich. Aj vďaka tomu sa podľa Oravčanky dá na ťažkú prácu zvyknúť.
„Po rokoch ma napĺňa pocit uspokojenia, že pomáham ľuďom v ťažkých chvíľach, že spolu plačeme, smejeme sa, spolu trpíme a prežívame ich trápenie. Deti to cítia, vedia, že majú pri sebe človeka, ktorý ich chápe. V minulosti bola rakovina takmer beznádejný prípad. Dnes sú však výsledky liečby u onkologických detských pacientov oveľa lepšie ako u dospelých. Dnes sme v liečbe dosiahli také úspechy, že bývalí pacienti, s ktorými sme neraz plakali, nám posielajú maturitné a promočné oznámenia, svadobné oznámenia, fotky svojich detí. To človeka teší. Viera v akejkoľvek podobe mi dáva silu. Som vďačná za každé ráno, keď sa prebudím, za každý večer, keď môžem ísť spať. Vďačná za život, ktorý mi dala mama, aby som sa stala tým, čím som."
Pomôcť môžete aj vy
Na pomoc chorým deťom pripravili pracovníci Oddelenia detskej onkológie a hematológie v Košiciach tento rok viacero projektov a finančných zbierok. Ich prostredníctvom chcú získať peniaze na vyšetrenia a registráciu nových darcov kostnej drene. „Veríme, že v duchu hesla Spoločnosti detskej onkológie Košice - My musíme veriť, vy môžete pomôcť - sa nám podarí získať nových potenciálnych darcov a spoločne pomôžeme zvýšiť šance onkologických pacientov na vyliečenie," vyjadrila nádej na nových darcov Jana.
Hoci dnes je v evidencii množstvo darcov, podľa odborníkov z nich dokážu nájsť darcov len pre maximálne 20 % pacientov. Aj preto sa rôznymi cestami snažia nájsť stále nových a nových darcov. Dobrovoľníkov nie je málo, najväčšou prekážkou je však finančná náročnosť registrácie darcu. A preto spustili projekt Dreň pre detskú onkológiu. Tento mesiac ho odštartovali verejnými zbierkami dobrovoľných príspevkov v Prešove, Michalovciach, v Tvrdošíne, pokračovať budú zbierkami v Košiciach, predajom a dražbou výrobkov od malých onkologických pacientov a ich priateľov. Darcovia môžu prispieť bankovým prevodom na účet SDOK alebo poštovou poukážkou.
