I keď je Gusto Socháň rodákom z Hontu, Orava mu za viac ako štyri desaťročia tunajšieho života prirástla k srdcu. S oravským regiónom spojil celý svoj rodinný i folklórny život.
Aké boli vaše prvé kontakty s Oravou?
- Viažu sa na obdobie 50. rokov minulého storočia, keď sa železničiari zo Šiah vybrali za poznávaním Oravy. Chceli vidieť v tých časoch nové unikátne vodné dielo Oravskú priehradu, aj ďalší oravský skvost Oravský hrad. Mal som vtedy len niečo viac ako jeden rok, ale boli to moje prvé kontakty s Oravou. Keď sme sa s rodičmi rozhodovali, kde budem pokračovať v ďalších štúdiách, v prvom momente prichádzalo do úvahy gymnázium. Nakoniec padla voľba na Oravu, kde sa vtedy rozrastala TESLA Orava. Naviac, otec ako rodený Lipták sa vtedy vrátil do rodného kraja.
Č vaše študentské roky v Nižnej?
- Živo si spomínam ako som v roku 1965 prišiel študovať do Závodnej učňovskej školy, neskôr SOU v Nižnej a vyučil som sa za mechanika elektronických zariadení. Na jednej strane to boli veľmi zaujímavé a pre môj ďalší rast veľmi plodné tri učňovské roky. Na druhej strane som si musel zvykať na samostatnosť, pretože som do Nižnej dochádzal z Trstenej, kde som býval na priváte. Mal som tak možnosť poznať aj toto pre mňa dovtedy len zo zemepisu známe oravské mestečko.
Orava mi imponovala aj svojou prírodnou scenériou a tak som dosť času venoval poznávaniu nádhernej oravskej prírody. Zo športových aktivít ma opantal futbal. Okrem neho som však inklinoval aj k hokeju. Nepríjemné zranenie členka spôsobilo, že som sa mohol venovať už len hokeju.
Vieme, že v hokeji ste to dotiahli dosť ďaleko ako funkcionár?
- Hokej som hrával v rodných Šahách a v Nižnej. Po skončení aktívnej činnosti - okrem rekreačného hrávania za Old Boys Oravy - som sa dal aj na funkcionársku dráhu. Oravské mužstvá hrávali liptovsko-oravskú súťaž, ktorú koordinoval Okresný zväz ľadového hokeja v Liptovskom. Mikuláši. Po vzniku Oravského zväzu ľadového hokeja v Dolnom Kubíne vznikla paradoxná situácia - liptovské mužstvá hrávali zas oravsko-liptovskú súťaž. V období rokov l986 až 2001 som bol predsedom OZ ĽH a vďaka výbornej spolupráci s dolnokubínskym primátorom Ivanom Budiakom sa nám podarilo presadiť vybudovanie Zimného štadióna v Dolnom Kubíne. V čase jeho slávnostného otvorenia v roku l993 som pôsobil aj v Slovenskom zväze ľadového hokeja v Bratislave.
Spomeniete si na niektorú z hokejových perličiek?
- Som vášnivým obdivovateľom kanadsko-americkej NHL a mojím veľkým snom je vidieť niektorý zo zápasov. V NHL hrával liptovský rodák Stanislav Gvoth Mikita a priznám sa, že som jeho obdivovateľom aj preto, že môj otec jeho rodinu veľmi dobre poznal. Mám aj dres Čiernych jastrabov z Chicaga, kde Stano Mikita hrával. Osobné stretnutie s týmto hokejovým velikánom bolo mojím najsilnejším zážitkom. Na pamiatku mi venoval aj knižku s vlastnoručným podpisom, rovnako ako Jožko Golonka a Vinco Lukáč.
Čerstvý šesťdesiatnik v milovanom drese Čiernych jastrabov z Chicaga, s pamätnicami podpísanými hokejovou legendou Stanom Mikitom.
Kedy prišiel na rad folklór, ktorý je vašou srdcovkou dodnes?
- Nebol to nijaký dramatický okamih. Vyrastal som v Honte, ktorý má veľmi bohaté folklórne tradície. Utkvelo mi v pamäti, že na jarmoky do Šiah chodievali ľudia z neďalekého Hrušova v nádherných ľudových krojoch. Mal som možnosť vidieť a spoznať mnoho ľudových zvykov, čo vo mne zanechalo veľmi silný dojem. Okrem toho, mama bola vynikajúca znalky speváčka ľudových piesní a starý otec bol známy ľudový tanečník. Už ako dieťa som chodil do krúžku ľudového tanca. Takže po príchode na Oravu som mal k folklóru blízko a už od prvých chvíľ som vnímal vtedajší folklórny súbor Oravan, najmä jeho vedúceho Milana Chvasteka, rodáka z Terchovej. Robil na SOU nábor do súboru, a tak prvé tanečné kroky v Oravane som robil pod jeho vedením. V pohnutom roku l968 Milan z Oravy odišiel a nastala päťročná prestávka. Keď som prišiel z vojenčiny, vládla vo fabrike myšlienka obnoviť Oravan, čo sa aj v roku l972 podarilo. V marci na nábor do FS prišlo 250 mladých „teslákov". Vtedy som sa vlastne stal oficiálnym členom FS ORAVAN a začala moja kariéra ľudového tanečníka.
Aký bol váš „kariérny" folkloristický rast?
-Rád si spomínam na vedúcich FS - Jána Kompana z Hruštína i jeho brata Františka, či Ernesta Jarolína. Súbor začal spolupracovať so SĽUK-om a moje nezabudnuteľné zážitky sa viažu k tanečníkovi a choreografovi Jaroslavovi Ševčíkovi. Pravidelne chodil na Oravu. Pod jeho vedením sme „pilovali" choreografiu tancov a ľudových spevov. To nám umožnilo absolvovať mesačné stáže v SĽUK-u, tie ma formovali po tanečnej i umeleckej stránke. Naberal som tam i pedagogické znalosti, čo vyvrcholilo absolvovaním trojročnej Školy tanečných pedagógov v Banskej Bystrici. Hneď nato som sa stal vedúcim tanečnej zložky FS Oravan. Podarilo sa nám obnoviť pltnícku tradíciu v Nižnej, nacvičili sme pltnícky tanec i dovtedy takmer nepoznaný brezovický tanec „divý" a množstvo iných choreografií. V rokoch l988 až l997 som bol umeleckým vedúcim Oravanu. Úpadok Tesly a neskôr OTF nás prinútil rozmýšľať nad ďalšou budôcnosťou. Ja som po odchode z OTF skončil s členstvom v súbore, pretože som chodil pracovať do zahraničia.
S Oravanom ste pochodili veľa štátov, určite máte aj veľa zážitkov.
- Nebyť folklóru, možno by som dodnes nenavštívil niektoré oblasti na Slovensku i v zahraničí. Takmer žiaden novootvorený kultúrny dom na Orave sa nezaobišiel bez účasti FS Oravan. Prešli sme takmer všetky známe slovenské folklórne festivaly. Moje najsilnejšie zážitky sa viažu na Detvu. Vyznie to prekvapivo, ale za môjho pôsobenia v Oravane sa nám nepodarilo vystupovať na najstaršom a najznámejšom folklórnom festivale - vo Východnej. Musel som čakať až doteraz, pretože sa črtá veľký šanca, že sa do Východnej dostanem s FS Senior Oravan, ktorého som spoluzakladateľom. S folklórom som pochodil všetky okolité štáty, Izrael a USA. Nemôžem opomenúť úžasnú atmosféru návštev a vystúpení pre našich krajanov v Srbsku a Chorvátsku. V USA sme prešli 16 štátov, v ôsmich sme aj vystupovali, hlavne pre našich krajanov. Ako malý chlapec som sa tešil na návštevu Chicaga, najmä na zimný štadión Stadium, kde hrával Stano Mikita.
Pri vystúpeniach ste iste zažili aj veľa humorných situácií. Spomeniete niektorú?
- Pri folklóre zažijete množstvo humorných príhod, len ťažko sa mi niektorá vyberá. Ale keď sme boli vystupovať v bývalej NDR, v družobnom meste Tesly Orava - Muhlhausene, organizátori postavili pódium pre malú skupinu. Keď videli, v akom zložení sme prišli, tak im zamrzol úsmev. Pri temperamentnom horehronskom dupáku sme zrazu začali strácať pôdu pod nohami. Postupne sme sa s celým pódiom zosúvali a neviem kde by sme boli skončili, keby organizátori neboli zo všetkých strán držali a podopierali pódium až kým sme nedotancovali. Boli viac spotení ako my po náročnom tanci.
Netúžili ste tancovať v niektorom renomovanom súbore?
- Ako by nie! A takmer sa mi to splnilo. V roku 1973 súbor Lúčnica pod vedením Štefana Nosáľa organizoval konkurz do tanečného súboru. Išiel som, aj ma prijali. Do dvoch týždňov som mal nastúpiť. Nenastúpil som, pretože v tom období nebolo možné vybaviť v Tesle Orava Nižná výstupné formality za dva týždne. Trvalo to viac ako šesť mesiacov, a tak ostal môj sen nenaplnený.
Na ktorého folkloristu sa viažu vaše najsilnejšie spomienky?
- Na mnohých. V prvom rade na nezabudnuteľného tanečníka a choreografa SĽUK-u, zaslúžilého umelca Jaroslava Ševčíka, ktorý nielen pre mňa, ale aj pre FS ORAVAN vykonal veľmi veľa. Nemôžem zabudnúť ani na Milana Chvasteka, na vedúceho FS Partizán Igora Kovačoviča, veľmi dobré spomienky mám aj na choreografa SĽUK-u Juraja Kubánku, na muzikológa a etnografa Ondreja Demu a celý rad ďalších. Nedá mi nespomenúť JUDr. Jozefa Tholta z Tesly Orava Nižná, pretože nebyť jeho, nebol by FS Oravan vznikol.
Dnes sa podieľate na činnosti FS Senior Oravan. Prečo a ako súbor vznikol?
- V roku 2002 vznikla myšlienka, aby sa bývalí členovia Oravanu nestretávali len pri výročiach FS, ale pravidelne a aktívne. Tak sme založili FS Senior Oravan. Momentálne fungujeme ako občianske združenie. Vedúcim je harmonikár a tanečník Ján Homola. Podporuje nás Obecný úrad v Nižnej, ale takmer celú réžiu si platíme zo svojho. Sme plnohodnotný súbor a máme spevácku, hudobnú i tanečnú zložku. Vychovávame si aj nástupcov, členmi FS sú už aj naše deti a vnúčatá. Môžeme sa pochváliť, že práve máme pozvanie od našich krajanov z USA a tak sa môže stať, že na sklonku kariéry sa dostanem opäť do USA.
Máte nenaplnený folklórny sen?
- Už spomínané účinkovanie na folklórnom festivale vo Východnej. Náš tohtoročný fašiangový program v Nižnej si bol pozrieť režisér a autor programu seniorských súborov Alojz Špaček. Veľmi sa mu páčil pltnícky tanec, ktorý má Oravan v repertoári už 37 rokov a my sme ho tiež nacvičili. Aj keď mám v tom období vo svojom civilnom povolaní v Nórsku najviac práce, urobím všetko pre to, aby som si na pódiu vo Východnej zatancoval.
