Malatinčan Jozef Garabáš sa stáročnému remeslu venuje už asi štyridsať rokov. Učil sa od jedného z najstarších kováčov v dedine.
MALATINÁ. Jozef Garabáš z Malatinej je všestranný človek. Vždy rád majstroval a ani teraz má koníčkov neúrekom. Známeho výrobcu bičov a niekdajšieho vychýreného baču, dedinčania poznajú aj ako chovateľa vtáctva. K tradičnému kováčskemu remeslu „pričuchol" už ako mládenec asi pred štyridsiatimi rokmi.
Jozefa sme zastihli pri práci. Robota mu išla od ruky, veď má za sebou už mnohoročnú prax. Kedysi kone choval, dnes nemá žiadneho. „Zato kováčska práca je mojím koníčkom. Kone podkúvam vo voľnom čase už len kamarátom a známym, lebo ma to baví," hovorí 60-ročný Malatinčan.
Konská pedikúra
Tradičné remeslá Jozefa odjakživa bavili. Ako však priznáva, gény nemal po kom zdediť, takže všetkému sa musel naučiť. „Kováčstvu som sa priúčal u jedného z najstarších kováčov v dedine - Jozefa Lattu," spomína. „Od neho som sa dozvedel všetko o tejto práci - ako treba zaobchádzať so zvieraťom aj s kováčskym náradím."
„Jožo robí konskú pedikúru," zažartovali chlapi, ktorí kováčovi asistovali pri práci. Dozvedeli sme sa, že takúto „pedikúru" treba koňovi robiť pravidelne. Nohy a kopytá nesú celú váhu konského tela a v prírode sa prirodzene odierajú. „Koňa treba podkúvať pravidelne každé tri až štyri mesiace," upresňuje kováč. Najprv musí odstrániť starú podkovu, dôkladne vyčistiť kopyto a precízne nasadiť novú, dobre vytvarovanú podkovu. „Kompletné podkutie koňa trvá asi dve hodiny. Keď sa drží dobre a nie je nervózny, dá sa to zvládnuť aj rýchlejšie."
Držalo ho deväť chlapov
Jozef práve vymieňal podkovy päťročnému Gaštanovi. Mladý 28-ročný furman Martin si ho kúpil na prácu v lese, takže ho chcel dobre pripraviť. Zviera sa pri podkúvaní držalo statočne. Okrem kovovej konštrukcie ho pre istotu pridŕžali aj asistujúci chlapi z dediny. Kôň si pochutnával na sene, aby príliš nevnímal dianie okolo seba.
Dlhé čakanie je však niekedy aj na koňa priveľa. Pri upevňovaní poslednej podkovy sa Gaštan mierne splašil a vyzeralo to, akoby si s ním nevedelo poradiť ani deväť statných chlapov. „Starí gazdovia" Ján a Jozef Škvarkovci a Ján Hubčík však mali situáciu pod kontrolou a presne vedeli čo majú robiť, aby koňa upokojili.
I keď bolo vonku poriadne chladno, „miestami som sa veru zapotil," povedal po skončení práce Jozef Garabáš. Napokon si spokojný majiteľ odviedol koňa do maštale. Už pokojné zviera je bolo pripravené na ťažkú prácu v lese.
Gazdovia nosili praženicu
Históriu tradičného kováčskeho remesla v Malatinej hodno spomenúť. V minulosti by sa dedinčania bez kováčov v žiadnom prípade nezaobišli. Kováči boli nenahraditeľní a najviac roboty mali pred začiatkom jari. Okrem podkúvania koní bolo treba nielen vyrábať, ale aj opravovať železné náradie či rozličné nádoby.
Zaujímavým je aj zvyk, ktorý sa v dedine kedysi dodržiaval: keď prišiel gazda za kováčom, aby mu opravil náradie, musel priniesť aj praženicu, kabáč a pol litra pálenky. Ale časy sa menia. Kým kedysi chodili gazdovia s koňmi za kováčom, dnes bežne príde kováč za koňom. No Jozef Garabáš v Malatinej veľa roboty s podkúvaním nemá. Zatiaľ čo v minulosti boli kone súčasťou každého gazdovstva, dnes sú v celej dedine už iba dva hnedáky.
