VITANOVÁ, ZÁBIEDOVO. Písal sa február 1945, jedno z najnešťastnejších a najťažších období hornej Oravy. Od Suchej Hory cez Hladovku, Vitanovú, Čimhovú, Liesek, Zábiedovo až po Habovku a Zuberec prechádzal vojnový front. Jeho ďalšia časť zasiahla Bobrov a Zubrohlavu. Najtvrdšie boje medzi ruskými a nemeckými vojakmi prebiehali na týchto územiach práve vo februári. Počas tých tragických dní vyhorela väčšia časť obsadených dedín. Odvtedy uplynulo už 65 rokov. Pamätníci, ale ani ich deti na vojnové udalosti nezabúdajú.
Čaj z malinového lístia
Vitanovú začiatkom roku 1945 obliehali raz ruské, raz nemecké vojská. Hoci stále žijú pamätníci, ktorí na vlastnej koži zažili vojnové okupovanie a utláčanie, spomínať na to väčšinou nechcú. Vitanovský kronikár však udalosti spred 65 rokov zachytili veľmi podrobne.
Po príchode nemeckých vojsk do dediny museli Vitanovčania opustiť svoje domovy, všetok svoj majetok aj hospodárstvo a odísť s vojakmi. „Veľa ľudí im utieklo, ukryli sa v šopách, sýpkach a pivniciach. Ďalší ušli do blízkych hôr, do robotníckeho baráku, kde ich bolo až na vydusenie, do Oravíc, do valašských kolíb a do doliny Bobrovec. V tom čase bola veľmi silná zima a veľa snehu. Niektorí zobrali so sebou aj svoje kone, aby si ich uchránili. Jedla si ľudia zobrali málo, lebo rátali s tým, že sa rýchlo vrátia domov. Ale v horách sa zdržali niekoľko dní. Vyhrabávali spod snehu malinové lístie, ktoré varili vo vode a pili. Kone kŕmili jedlinou," zapísal kronikár.
Osudový 23. február
Po prvej evakuácii ľudí prišla na rad skutočná frontová paľba. Z jednej strany strieľali ustupujúci Nemci, z druhej postupujúci Rusi. Vojaci používali automatické zbrane, kanóny, mínomety. Nemci za sebou zanechávali zamínované polia a cesty, boli „posiate" mŕtvymi a ranenými sovietmi. Situácia sa začala stupňovať 20. februára, kedy Nemci vystrieľali celý ruský oddiel. Vyhrotila sa v noci z 22. na 23. februára. Ruskí vojaci v tú noc oslavovali sviatok Červenej armády, zákopy nemal kto strážiť. To využili Nemci, ktorí sa z Čerchlí spustili do dediny a začali po Rusoch strieľať.
„Nemeckí vojaci boli podporovaní delostreleckou a mínometnou paľbou od lieseckých potokov. K tomu začali strieľať aj Rusi z mínometov a kanónov. Všetko sa triaslo od takej veľkej streľby a rachotu. Guľky a črepiny sa sypali ako ľadovec. Jedna skupina nemeckých vojakov útočila zo stredu obce dolu dedinou na nižný koniec. Niektorí mali na chrbtoch ohňomety, podpaľovali nimi domy a hospodárske budovy. Skoro dve tretiny dediny boli v plameňoch. Ľudia vyháňali z horiacich maštalí dobytok, kone, ovce, ktoré ešte mali, ale nemeckí vojaci všetko postrieľali. Boli prípady, že na jednom dvore alebo v záhrade ležalo 12 - 17 kusov zabitých koní a dobytka. Veľa ich zhorelo v maštaliach," píše sa v kronike.
Straty na životoch
Vojská počas jedného dňa vypálili trištvrte dediny. Mnoho ľudí prišlo o strechu nad hlavou, takmer všetci prišli o dobytok, potraviny, seno aj slamu. Nezostalo im nič, len pár kamenných domov, ktoré požiaru odolali. Ľudia vyhrabávali z popola spálené zrno, aby mali čo jesť. Žiaľ, nielen majetky vojna poznačila. „Pri jednom z útokov istý Nemec hodil granát do izby Anny Kolenovej, ktorá bola ťažko zranená, neskôr zomrela. Ľahšie bol poranený Ján Hrubec a jeho žena Mária. Zabití boli ďalší traja ľudia," zachytáva kronika.
Po útoku 23. februára Nemci z dediny odišli na svoje stanovištia v Čerchliach. Pri odchode zajali viacerých Vitanovčanov, ktorí museli niesť ranených a mŕtvych vojakov. Niektorí z nich sa naspäť vrátili až po skončení vojny, niektorí sa dostali do rakúskeho lágru. Zopár ich do konca vojny zotrvalo v Brezovici, kde z nemeckých kuchýň nosili vojakom do zákopov jedlo.
Priviezli si agregát
Ani Zábiedovo, dedinu ukrytú v doline, neobišlo počas druhej svetovej vojny besnenie nemeckých a ruských vojakov. V obci už dnes nežije veľa pamätníkov, pred pár rokmi sa nám však podarilo zachytiť autentické výpovede Anny Kameníkovej a dnes už zosnulého Klementa Púčaťa z bojov vo februári 1945. „Nemci sa usadili vo viacerých domoch. Priviezli si so sebou množstvo zbraní a agregát na výrobu elektriny, ktorý umiestnili do dvora môjho rodičovského domu. Agregát robil obrovský hluk, dymil a smrdel. Zakrátko z toho ochorela moja babička, rodičia sa preto boli sťažovať a agregát premiestnili na iný dvor," spomína Anna Kameníková.
Zábiedovčania chodili v zime kopať zákopy po celej Orave. Okolo dediny mali Nemci postavené nemecké hliadky a na Skorušine si vybudovali bunkre. Veliteľstvo mali v budove vtedajšej školy, v dome Mihaliakovcov mali zriadenú kuchyňu pre vojakov.
Spávali so zbraňami
Podľa spomienok starých Zábiedovčanov sa Nemci k civilom správali slušne. Pani Anna si spomenula na nemeckého doktora, ktorý mal liečiť len ranených nemeckých vojakov. Ak však ochorel niekto z miestnych, nikdy neodmietol pomoc. „Nemci sa správali veľmi solídne a uhladene, no niektorí Maďari a Rusi takí ani zďaleka neboli," povedal nám dávnejšie dnes už zosnulý pamätník Klement Púčať.
„Veľmi radi si vypili a vtedy nebolo ženám radno vychádzať v noci na ulicu. Maďarov sme vnímali ako zlých a surových ľudí. Známe boli prípady, kedy naši chlapi spávali so zbraňami pod posteľou, len aby mohli v prípade potreby ochrániť svoje ženy. Raz sa stalo, že istý opitý Rus naháňal po dedine ženu a vyhrážal sa jej zbraňou. Nič vážne sa nakoniec nestalo, lebo ľudia sa išli sťažovať ruskému veliteľovi, aby si urobil poriadok s disciplínou."
Bez strechy nad hlavou
Keďže Zábiedovo bolo plné Nemcov, Rusi sa doň dostať nemohli. V jeden februárový večer sa však predsa len istý Rus „prešmykol" do dediny a ukryl sa v jednom rodinnom dome. Odtiaľ informoval svojich spolubojovníkov. „Vysielačkou dal pokyn: Davaj kaťušu na Šoltýzsky mlyn. O pár minút dopadla do hornej časti dediny prvá kaťuša. Ľudia prepadli panike, vybehli z domov a jediné, čo stihli, keď si zachraňovali holé životy, bolo vypustenie dobytka z maštalí. Hneď po prvej, dopadla aj druhá kaťuša a domy boli okamžite v plameňoch. Veď takmer všetky boli z dreva a maštale boli plné slamy a sena," zaspomínal si pán Klement.
Ľudia sa rozutekali na všetky strany, niektorí do hôr, iní do okolitých potokov. Nemcov z dediny pomaly vytláčali Rusi. Zábiedovčania sa do dediny začali vracať až tri dni po útoku Rusov. „Stálo len pár kamenných domov. Na miestach, kde boli drevenice, zostali len kamenné pece. Z niektorých sa ešte stále dymilo. Skryli sme sa v pivniciach, lebo vojaci ešte stále strieľali," spomínajú pamätníci. Zo všetkých 110 domov až 88 zhorelo do tla. Kopce boli po odchode vojakov posiate mŕtvolami. O ich dôstojné pochovanie sa museli postarať Zábiedovčania.
Popolom ľahli aj ďalšie dediny
Okrem Zábiedova a Vitanovej ľahli vo februári popolom aj Liesek či Hladovka. Liesek vyhorel takmer celý, zachovať sa podarilo len pár domov. V Hladovke prišlo o strechu nad hlavou menej ľudí, vojaci však úplne zničili dva železničné mosty. Železnica bola v tom čase hlavným dopravným spojením s okolitým svetom. Hoci počas útokov nezhoreli všetky domy, mnohé boli poškodené od delostreleckých granátov.
Vo všetkých okupovaných dedinách mali ľudia problém nielen s prespávaním, ale i so stravou. Všetko, čo doma dochovali a dopestovali, museli odovzdať vojakom. A bolo jedno, či to boli Nemci alebo Rusi - brali všetci.
