HLADOVKA. Hladovská pamätná kniha je plná výročí, jubileí, narodení a uvítaní detí do života, sobášov, nechýbajú odchody brancov na vojenčinu a ich návraty domov, skladanie sľubov či oslavy MDŽ. Kniha je výnimočná nielen spomienkami, ale najmä krásnymi ilustráciami. Ich autorkou je už dvadsať rokov Hladovčanka Emília Hubjaková.
Sama sa rozhodla pre ilustrácie
Milka Hubjaková pracovala na niekdajšom MNV štyridsať rokov. Ako s úsmevom spomína, bola „dievča pre všetko", robila čo bolo treba. Keď Zbor pre občianske záležitosti nariadil spisovať pamätnú knihu, pribudla jej ďalšia práca. Pani Milka sa však nesťažovala. A keďže odmalička veľmi rada kreslila, išli jej aj ilustrácie k udalostiam skutočne od ruky.
„Do knihy sme nemuseli kresliť, stačilo zapísať každú udalosť, ktorá sa v dedine udiala. Ja som si však vymyslela, že ku každému záznamu nakreslím aj obrázok," rozpráva bývala pracovníčka MNV, dnes na dôchodku. „Každý obrázok musel byť iný, neexistovalo, aby sa niektoré opakovali. A bolo jedno, že išlo rok čo rok o rovnaké podujatia."
Najradšej mala kvety
Pri každom narodení dieťaťa je iný obrázok, niektoré zdobia deti v kolískach, pri iných sú kvety, rozprávkové postavy či zvieratá. V celej pamätnej knihe je však najviac kvetín. K tým má pani Milka veľmi blízko a preto ich aj najradšej kreslí.
Inšpiráciou jej bolo všeličo. Raz si všimla vhodný motív na starej pohľadnici, inokedy v časopise či v prírode. „Záležalo od udalosti - ku krstu patrila kolíska, k jubileám kvety," hovorí výtvarníčka.
Kreslenie obrázkov ju bavilo, pri viacerých udalostiach v jeden týždeň však nestihla ku všetkým nakresliť ilustrácie v predstihu. Dorábala ich dodatočne. Obrázky sa líšia aj technikou. Pani Milka maľovala tým, čo mala práve po ruke - ceruzou, perom, pastelkami alebo vodovými farbami.
Kniha vyvoláva spomienky
Pri listovaní v pamätnej knihe sa pani Milka ponorila do spomienok. Dávno ju už nevidela a ani sama neverila, na koľko vecí si pospomína, keď ju znova otvorí. „Z detí sú dospelí ľudia, mnoho jubilantov už dnes nežije. Aha, tuto je privítanie do života syna mojej sestry. Petrík sa volal, dnes by bol z neho mládenec. Zomrel maličký, mal len šesť mesiacov. Ani chorý nebol, len v jeden večer zaspal a ráno sa už nezobudil," posmutnie pani Milka. „A toto je gratulácia k 83. narodeninám Hladovčanky, ktorá celý život prežila v Amerike a na sklonku života sa aj s mužom vrátila do rodnej dediny. Keď sme ju pozvali na MNV, bola dojatá. Vravela, že sa jej takej pocty ešte nikdy nedostalo. Z vďaky nám nechala nejaké doláre. Pamätám si, že sme si za ne všetky kúpili rovnaké šaty," opäť sa usmieva pani Milka.
Koncom 80. rokov je v knihe zachytená aj návšteva bývalého vojaka ruskej armády, ktorý v Hladovke bojoval počas druhej svetovej vojny. Keďže patril k osloboditeľom Hladovky, Oravčania si ho aj patrične uctili. A k tomu patril i podpis do nestarnúcej pamätnej knihy.
Vyšívala pri pasení kráv
S kreslením, maľovaním a vypisovaním pamätnej knihy skončila pani Milka po odchode z práce na obecnom úrade. Dnes sa venuje tomu, čo ju v živote bavilo najviac - ručným prácam. Už nemaľuje, veľmi rada však vyšíva, najmä miestne kroje. „Šijem naše goralské košele, vnučky mám v súbore a tam musia mať stále čistú košeľu. Vyšívam aj korzety. Aby som na všetko nebola sama, zaúčam aj sestrine vnučky," povedala nám.
Izby v jej dome zdobia vyšívané obrazy. Aj tie si Hladovčanka vyšila sama. Prvý obrázok, ktorý jej stále visí na stene, vyšila ešte ako dievčatko pri pasení kráv. „Námet som videla kdesi v ruskom časopise a podľa obrázka z papiera som kvety vyšila."
Kým bude pani Milke slúžiť zdravie, určite bude svojimi výtvormi tešiť svoje deti a vnúčatá. Ktovie, či k nej napokon opäť na čas „nepocestuje" aj obecná pamätná kniha. Tá je totiž od jej odchodu nedokreslená.
