LIESEK. Irena a Martin Motýľovci - Záhradníkovci z Liesku sa poznajú odmalička. Pochádzajú z jednej dediny, kde sa navzájom poznajú všetci ľudia. Ako deti určite netušili, že ich osud zvedie dokopy na celý život. Po vojnových udalostiach, kedy prišla malá Irenka o oboch rodičov a Martin o otca, sa ich cesty prepojili ešte viac než predtým. Päť rokov po vojne si napokon pred oltárom povedali svoje „áno". V manželstve, ktoré nebolo vždy ľahké, žijú už 60 rokov.
Výbuch jej zabil oboch rodičov
Písal sa rok 1945, Irenka mala vtedy 12 rokov. Bol 6. február, Oravou v tom čase prechádzal front. Suchú Horu a Hladovku okupovali Rusi, Liesek obsadili Nemci. Každý deň počas deviatich týždňov, čo vojská okupovali hornú Oravu, dopadla na Liesek nejaká bomba. Jedna sa stala osudnou pre Irenkiných rodičov. „Jednou ranou mi zabilo oboch rodičov. Otec stál pod oknom, mamka v izbe. Videli sme, že bomba letí priamo k nášmu domu. Kričali sme na otca, nech sa skryje. Ale bolo neskoro. Otca aj mamu strela zabila, mne a sestre sa nič nestalo," spomína na tragické popoludnie spred 65 rokov pani Irena.
Jedna z Ireniných sestier bola v tom čase už vydatá, brat narukoval, v dome bola len s rodičmi a staršou sestrou. Po výbuchu bomby spávali sestry u susedov. Raz u jedných, inokedy u druhých. Doma zostať nemohli. Stále mali pocit, že na nich letí bomba, že im dom horí nad hlavami. „Celý rok som žila v strachu, že zas priletí bomba, strašne som sa bála. Keď po príchode Rusov do dediny zhorel náš dom aj väčšia časť Liesku, presťahovali sme sa so sestrou k najstaršej sestre," rozpráva pani Irena.
Rodiny sa spojili
Pár rokov po rodinnej tragédii začali za Irenou a jej slobodnou sestrou chodiť bratia Záhradníkovci. Staršiemu sa páčila staršia, Martinovi sa zvidela Irena. Poznali sa dávno predtým, často jeden druhému pomáhali na poliach. Veď roboty bolo vyše hlavy. O svadbe veľmi nerozmýšľali, prišlo to akosi samo od seba. „To kedysi nebolo tak, ako dnes. Rodičia povedali ideš sa vydávať a dievka musela ísť. Ja som rodičov nemala, nemala som sa veľmi kam uchýliť. Martinova mama potrebovala nevesty. Roboty bolo neúrekom, každá ruka sa zišla. Tých mužských bolo v ich rodine dosť, chýbali však ženské," hovorí Irena.
;)
Prišiel rok 1950, ktorý pani Irena prirovnáva k svätému roku. Vtedy bolo totiž v dedine veľa sobášov. V ten jubilejný rok sa pred oltár postavil aj mladý Martin s mladučkou Irenkou. Obidve rodiny boli nadobro prepletené. Irenina sestra si totiž krátko po smrti rodičov zobrala Martinovho brata a jej brat sa oženil s Martinovou jedinou sestrou.
Zamotané priezviská
Prísť na poriadok s priezviskami v rodine Martina a Ireny je naozaj zaujímavé. Kto by povedal, že Záhradník a Motýľ môžu byť bratia? A predsa sú. Diamantoví manželia majú v dokladoch napísané obidve priezviská. S ich deťmi je to už trochu zložitejšie. „Starší syn sa narodil doma. Keď sme ho išli zapísať na matriku, matrikárky uviedli len jedno priezvisko, Motýľ," vysvetľuje pani Irena. „Druhý syn sa už narodil v nemocnici. Keď ku mne prišla sestrička a opýtala sa ma na meno, povedala som jej obidve. Okríkla ma, že mám povedať len jedno. Tak som sa zľakla, že som vyhŕkla len Záhradník. A preto je jeden syn Motýľ a druhý Záhradník."
O šťastie treba bojovať
Martin a Irena nemali ľahké detstvo, ťažko sa im žilo aj v spoločnom manželstve. Ako sa obaja zhodli, o láske pred svadbou sa nehovorí. Brať sa pred rokmi museli, pretože bolo treba robiť na statku. Ich spoločný život nebol jednoduchý. Pán Martin pracoval dlhé roky v lese, pani Irena sa starala o deti. Keď sa Martinovi stal vážny úraz na nohe, pani Irena sa zamestnala v trstenských strojárňach, kde pracovala štrnásť rokov.
„V našom živote bolo viac zlého, ako toho dobrého. Všelijako bolo, roboty sme mali cez hlavu. Museli sme odovzdávať kontingenty, takže sme často robili vlastne zadarmo. Ťažko bolo, škoda o tom teraz rozprávať. Čo bolo, bolo, Pán Boh nám dal silu, aby sme všetko prekonali. Naučili sme sa, že život je boj. Ak nebojuješ, prehráš. A my sme veru veľa ráz museli bojovať," zhodli sa diamantoví manželia.
Dôležité je odpustenie
Mladým manželom nemal v ťažkých časoch kto pomôcť. Súrodencov otravovať nechceli, veď každý mal dosť svojho trápenia. Tak sa trápili sami a všetko sa im akosi podarilo prekonať. Preto dnes pani Irena nechápe, ako je možné, že sa toľko mladých párov rozvádza. Veď nie je tak ťažko, ako bolo kedysi. Možno je však problém nie v dobe, ale skôr v tom, ako sa k sebe súčasní manželia správajú.
„Viac pokory a skromnosti treba dnešným mladým. Nemôžu sa jeden nad druhého povyšovať, treba si vedieť aj odpustiť, ospravedlniť sa jeden druhému. Aj u nás k hocičomu prišlo, aj sa stalo, že večermi som s chlapom nevravela, keď ma nahneval. Ale ráno sa všetko zmenilo. Nemohli sme byť ticho, bolo treba robiť," radí mladším manželským párom pani Irena.
;){kind=link}
;){kind=link}