ORAVSKÁ POLHORA. Už osem rokov trvajú zlé vzťahy Jozefa Štrausa s jednou rodinou v susedstve. Hádky však po rokoch prerástli do šikanovania - osamelý dôchodca sa stal terčom výsmechu a týrania zo strany susedkiných detí a ich kamarátov. Najčastejšie boli ich zbraňami kamene.
Bol zúfalý
Pred necelými dvomi mesiacmi sme písali o tom, že starkému doteraz nepomohli ani ľudia z obce, ani polícia. Musel sa brániť len sám, čo proti statným výrastkom bolo nemysliteľné. Jozef Štraus má doma celú zbierku drevených pukov - všetky k nemu doleteli cez zatvorené okno, a zväčša nie náhodou. „Dokedy mám takto žiť? To sa už ani životom nedá nazvať," pýtal sa nás vtedy nešťastný staký. Jozef Štraus siahol po zúfalom riešení. V už aj tak dosť malej chalupe si z izby „ukrojil" viac ako pol metra a pred oknom postavil ďalšiu priečku s ďalším oknom.
Seniori sú bezbranní, ako deti
Keď Jozef Štraus naposledy zavolal policajtov, výsledok bol rovnaký, ako už niekoľkokrát v minulosti: prípad odložili, pretože nebolo možné jednoznačne určiť vinníka. Riaditeľ OR PZ v Dolnom Kubíne Ľubomír Lehotský nám to potvrdil a zároveň vyhlásil: „Ak príslušník bude vidieť, že muža niekto opakovane poškodzuje, policajti upriamia na prípad pozornosť. Urobia všetko pre to, aby páchateľa chytili a zabránili mu v ďalšom podobnom konaní. Pri starých ľuďoch je to horšie. Nemajú sa často ako brániť a tieto veci vnímajú citlivejšie. Aj naše interné predpisy hovoria, že ku skupine dôchodcov, rovnako ako napríklad k deťom, musíme pristupovať osobitným spôsobom. Špecifickosť prístupu k seniorom tkvie hlavne v tom, že treba konať okamžite."
Ďakujem!
Tento týždeň Jozef Štraus volal do našej redakcie opäť. Tentoraz sa však nechcel vyrozprávať zo svojho zúfalstva, ale poďakovať. „Odvtedy, ako ste o mojich starostiach napísali, mám takmer pokoj. Susedské vzťahy sa síce nijako zvlášť nezlepšili, ale výrastkovia sa upokojili. Určite je to aj tým, že policajti, keď sú v Polhore, vždy zájdu aj sem, overiť si, či je všetko v poriadku. Ďakujem, ďakujem vám, aj policajtom!"
