TVRDOŠÍN. Desiatky po zuby ozbrojených ochrankárov, na každom kroku číhajúca vysoká kriminalita, chudoba a negramotnosť, nekonečné lekárske prehliadky. S tým všetkým sa musel naučiť žiť. Stanislav Ondrík od minulého roka pracuje v Afrike.
Z mrazu do horúčavy
Stanislav Ondrík ml. je Tvrdošínčan, posledných osem rokov však väčšinu času trávil pracovne v Nemecku. Tam našiel aj inzerát ponúkajúci prácu v africkej Nigérii. Stanislav patrí k mužom dobrodružnej povahy, a tak neváhal a na inzerát odpovedal. Onedlho dostal pozvánku na týždňové výberové konanie. Hľadali supervízora pre oceľové konštrukcie. Pretože mal s touto prácou dlhoročné skúsenosti, medzinárodným konkurzom a konkurenciou Španielov, Talianov, Angličanov a Nemcov bez problémov prešiel.
Z frankfurtského letiska odlietal s novými kolegami priamo do nigérijského Lagosu. „Hneď ako som vystúpil z lietadla, ovalila ma neznesiteľná horúčava. U nás boli vtedy mrazy, kým v Afrike je vo februári obdobie najväčších horúčav. Teploty sa šplhali k 43 stupňom Celzia," spomína na príchod do Afriky Stanislav. „Mal som pocit, akoby ma niekto obalil igelitom, nemohol som dýchať. Chytil som sa za srdce, mal som pocit, že zomriem," rozpráva už dnes s úsmevom. Oravčan prvý aklimatizačný šok prežil. Netrvalo však dlho a prišli ďalšie.
Ochranka na každom kroku
Hneď na letisku sa na Stanislava „zavesila" skupinka miestnych detí. Prezerali si návštevníkov zo všetkých strán. „Mal som so sebou nejaké lízanky a cukríky, tak som im ich dal. Chúďatká, boli šťastné, no ani netušili, ako si ich majú rozbaliť. Bolo mi jasné, že niečo také ešte nikdy nevideli," spomína Tvrdošínčan.
Pri autách, ktoré ich prišli Szanislava a jeho kolegov vyzdvihnúť na letisko, stáli po zuby ozbrojení muži. Pre Oravčana to bol opäť šok, premýšľal, na čo sa to vlastne dal. To ešte netušil, že bez ochranky, pancierového auta a osobného šoféra sa nebude môcť pohnúť ani na krok. „Hneď na začiatku sme museli podpísať vyhlásenie, že sa po ôsmej večer nepohneme z kempu. Vôbec sme nemohli vychádzať, ani na vlastnú zodpovednosť. Zamestnávateľ nás upozornil, že od sedemdesiatych rokov, odkedy firma v Afrike pôsobí, zmizlo v Abuji viac ako 30 belochov. Niektorí z nich sú dodnes nezvestní."
Prvé dni boli pre Oravčana ťažké. Musel si zvyknúť na železný stereotyp - ráno z kempu do práce a večer naspäť do kempu. Vychádzky maximálne do vlastných reštaurácií či obchodov, s ochrankou a vlastným vodičom. Napokon si zvykol.
Európanov unášajú
Bielych návštevníkov unášajú Nigérijčania pre výkupné. Aj keď sa Stanislav v rozhovoroch s miestnymi snažil vysvetliť, že nie každý biely je rasista, že on hodnotí ľudí podľa výkonov v práci, nie podľa farby pleti, bolo to márne. „Keď vás unesú, pýtajú od firmy výkupné. Potom vás buď pustia, alebo zabijú. Miestni si myslia, že my Európania sme strašne bohatí. Sú presvedčení, že únosom bieleho a výkupným si môžu pomôcť zo svojej biedy. Netušia, ako to funguje v Európe. Nemajú správy, a ak áno, tak veľmi málo. V telke pozerajú najmä telenovely, a keď vidia niečo o Európe, je to len o bohatstve. A to ich len utvrdzuje v ich presvedčení."
Ochranka je v Nigérii nutná aj pre obrovskú kriminalitu iného druhu. V krajine sa podľa Stanislava kradne úplne všetko. Sklady s materiálom i stavba musia byť neprestajne strážené. V opačnom prípade by sa nič postaviť nepodarilo. Biely Európan môže prísť v chudobnej krajine veľmi ľahko aj o peniaze. Preto zamestnanci nemeckej firmy nemajú pri sebe žiadnu hotovosť. „Máme kartičky, na ktoré sa všetko zaznamenáva a potom nám to zamestnávateľ stiahne z výplaty."
Pozor na HIV
Nemecká firma prísne dbá na zdravotný stav svojich zamestnancov. Preto sa musia Európania podrobovať častým vyšetreniam a očkovaniam. „Ešte predtým, než som do Afriky odišiel prvýkrát, som sa musel dať zaočkovať proti viacerým ochoreniam. Po príchode do Abuje sme 24 hodín čakali v lekárskom kempe, kde nás lekári znova podrobne vyšetrili a dali nám ďalšie protilátky proti tamojším chorobám. Bdejú najmä nad tým, aby sme v tele nepriniesli alebo neodniesli vírus HIV," rozpráva Oravčan. Prehliadkový scenár sa opakuje pravidelne pri každom odchode i príchode do Afriky.
Na AIDS v tejto oblasti ročne zomierajú tisícky ľudí. Kým u nás sa o chorobe hovorí sporadicky, v Nigérii je témou číslo jedna. Deň v miestnom rádiu nezačína pozdravom Dobré ráno všetkým, ale Dobré ráno zosnulým. O nič pozitívnejší nie je ani koniec vysielania. „Namiesto rozlúčky zaznie z reproduktorov upozornenie na AIDS, poučenie, aby si ľudia dávali pozor, aby sa chránili. Je to tam skutočne dosť tvrdé. Kto nemá na to žalúdok, dlho v Nigérii nevydrží."
Musel si vybudovať rešpekt
Noví supervízori už prvý deň v práci „nafasovali" miestnych robotníkov. Najskôr piatich, k nim po čase pribúdali ďalší. Kým na prácu dozerajú výlučne Európania, na stavbách pracujú len miestni. „Prvý týždeň bol hrozný. Dodržiavanie pracovného času, pracovná disciplína - to sú pre Nigérijčanov neznáme pojmy. Naplánovať začiatok na siedmu ráno bolo zaujímavé. Prvý týždeň som ich učil len to, že musia prísť ráno o siedmej, že o jedenástej do dvanástej majú obed, ale o dvanástej musia byť späť na pracovisku. Musel som si u nich vybudovať rešpekt. Ak vy rešpektujete ich, oni vám to oplácajú. Po čase sa mi prvú skupinu skutočne podarilo vychovať. Keď prišli noví, všetko ich učili tí, ktorí to už vedeli," opisuje ťažké začiatky Stanislav.
Do práce chodia bosí
Oravčan sa naučil, že ako sa správa k podriadeným, tak sa správajú aj oni k nemu. Sú vďační za akúkoľvek prácu a ak sa o nich supervízor aspoň trochu postará, vedia zo seba vydať maximum. „Keď prišli robotníci prvý deň do práce, všimol som si, že sú bosí. Keď som sa ich opýtal prečo, povedali mi len toľko, že oni chodia takto, bez topánok. S tým som nemohol súhlasiť. Hneď som všetkých obul, dostali aj pracovné oblečenie. Neverili by ste, čo dokážu urobiť za obyčajné topánky," hovorí. Ešte vďačnejší dokážu byť za liter vody, tá je veľmi vzácna. Ako však Stanislav poznamenal, bez vody a jedla sa pracovať nedá. Vymýšľal spôsoby, ako by prácu robotníkom aspoň trochu spríjemnil. „My sme tiež mali dovážanú vodu a vedenie nechcelo, aby sme ju dávali robotníkom. Aj napriek tomu som každý večer pripravil do chladničky pre každého pollitrovú fľašu vody. Keď im dáte, čo potrebujú, vedia urobiť veľa."
Po sťažnostiach dostali aj ostatní robotníci od agentúry, ktorá im sprostredkovala prácu, cisternu s vodou. Kej kvalita nebola nič moc, Nigérijčania však boli vďační aj za to.
Žijú len z úrody
Oravčan bol z podmienok, v ktorých žije množstvo Nigérijčanov, deprimovaný. Niektorí nemajú kde bývať, iní žijú v chatrčiach, mnohí nemajú prácu a žijú zo dňa na deň. O nákupoch v obchodoch, i keď biednych, môžu často len snívať. „Skúsenejší kolegovia ma na začiatku upozorňovali, že si osudy domorodcov nemám brať veľmi k srdcu. Veď majú dvakrát do roka úrodu, žijú z toho, čo si dokážu dopestovať. Keď však vidíte tú biedu, negramotnosť a ceny v miestnych obchodoch, je vám do plaču," poznamenáva Stanislav. „My sme strašne uponáhľaní, stále sa na niečo sťažujeme, stále nám niečo chýba. Nigérijčania sú iní. Snažia sa prežiť. Niektorých našich odsúdených by som neposielal do väzenia, ale do Nigérie. Aby videli, ako sa tam žije. Až potom by si vedeli vážiť, čo majú."
Množstvo ľudí v Nigérii žije len z toho, čo si dokážu dopestovať. Hlavným zdrojom obživy sú oriešky a banány.
Ľudia v Nigérii sa živia najmä orieškami, banánmi či pomarančami. Chlieb si mnohí nemôžu dovoliť, veď stojí oveľa viac, ako u nás.
Elektrina vypadne na celé hodiny
Spoločnosť, pre ktorú pracuje aj Stanislav, stavia v Afrike všetko možné. Najskôr pracoval na stavbe sídla guvernéra, neskôr bol pri stavbách železných konštrukcií. Firma však v Nigérii buduje aj cesty či elektrinu. „V Nigérii sa elektrickú sieť stavať neoplatí. Miestni to všetko za pár hodín rozoberú. Muselo by to byť neustále strážené. Všetko tam funguje na agregáty. Nie je teda nič zvláštne, keď na niekoľko hodín elektrina úplne vypadne a nastane chaos. V noci je v uliciach úplná tma."
Dodržiavať vopred stanovené termíny je tiež takmer nad ľudské sily. Kvalita dielov je katastrofálna. Kedysi sa dovážali z Nemecka. Pre zníženie nákladov ich však robia v Nigérii, kam sa dováža len železo. „Niekedy sa centimeter rovná metru, milimetre Nigérijčania snáď ani nepoznajú. Často musíme diely prerábať a upravovať. Termíny sa v takých pomeroch často nedajú stihnúť. Pri každom ukončení stavby sme oslavovali, že sme ju vôbec dokončili."
Na Slovensko nezanevrie
V chudobnej Nigérii pracoval Stanislav takmer celý rok. Až v posledných mesiacoch sa dostal do Kapského Mesta v Juhoafrickej republike, kde bola situácia úplne iná. Oravčan tam spoznal Afriku takú, akú videl v katalógoch cestovných agentúr. Krásnu, upravenú a bohatú. „Tam sme už nepotrebovali ochranku, ani kempy. Bývali sme v hoteloch, stravovať sme sa chodili do reštaurácií. Bolo to úplne o niečom inom. Aj tu som dostal robotníkov, no na prvý pohľad bolo jasné, že ich intelektuálna úroveň je oveľa vyššia. Stavali sme tam štadión pre tohtoročné majstrovstvá sveta vo futbale."
V súčasnosti je Stanislav Ondrík ml. doma, po niekoľkých školeniach by sa mal opäť vrátiť do Nigérie. Jeho zamestnávateľ hovorí už aj o práci v Brazílii, o tú by mal Tvrdošínčan tiež záujem, aj keď rodina jeho zámery veľmi neschvaľuje. Ako však Stanislav vraví, jeho jediným a trvalým domovom zostane rodná Orava, a to navždy. „Vždy sa teším domov, neviem si predstaviť, že by som mal natrvalo zostať žiť niekde v zahraničí. Jednoducho to tak cítim, že sa musím vždy vrátiť sem, kde som sa narodil."
