„Ak načriete do minulosti, zrazu objavujete veci, o ktorých ani netušíte, že mohli existovať," prezrádza svoju skúsenosť Eva Kurjaková. Pátranie v archívoch, počúvanie príbehov starých ľudí a hľadanie ich súvislostí s historickými faktami ju fascinuje.
ZUBROHLAVA. Oravka ako repa, inak sa Eva Kurjaková zo Zubrohlavy ani nedá charakterizovať. Nielenže sa aktivitami v občianskom združení Zubor snaží udržiavať pri živote dávne oravské zvyky, ale zbiera aj všetko, čo sa týka histórie oravských obcí a miest, príbehy ľudí, rozprávky i povesti, tvorí cezhraničné projekty, ba zostavila aj knihu o turistických chodníčkoch na Orave - a to nielen pre návštevníkov regiónu, ale aj pre samotných Oravcov, pretože chodníčky, ktoré popísala, nepozná ani väčšina tunajších ľudí. Po ôsmich rokoch starostovania v Zubrohlave odišla pred ôsmimi rokmi na dôchodok, no odvtedy si ho ešte neužila, je aktívna „na všetky strany". Z jej rozprávania by sa dalo - a naozaj zaujímavo - zaplniť aj niekoľko novinových strán. Tak aspoň veľmi-veľmi skrátene:
Ako súvisí tvorba turistického sprievodcu s históriou, ktorej sa prevažne venujete?
- Veľmi úzko. Keď sme so spolutvorcami knihy Cestami necestami a chodníčkami Oravy prechádzali chodníčky a trasy, ktoré v knihe nájdete, na mnohých miestach som sa zastavila s tým, že majú svoj zaujímavý príbeh. A naopak, ďalšie vo mne vyvolávali otázky. Keď sme raz išli „krížom" z Námestova do Klina, spýtali sme sa muža, ktorého sme stretli, kadiaľ je najbližšie do dediny. Cez val, povedal nám a ukázal na miernu vyvýšeninu, ktorá sa naozaj volá Val. Odvtedy mi to nedá pokoja. Prečo miesto volajú Val? Val bol predsa vždy umelo vybudovaný obranný val. Vieme, že Klin v minulosti nebol tam, kde je teraz. Kde teda ležal? Nie náhodou za spomínaným Valom? Chcela by som to vedieť. Viete napríklad, prečo Kliňanov prezývajú Burčici? Lebo naozaj boli burčici - vždy sa búrili proti vrchnosti, pridávali sa k povstalcom, buričom. Kým väčšina okolitých dedín bola verná katolíckemu kráľovi, oni sa priklonili k evanjelickému oravskému panstvu. Z toho vyplývali mnohé kuriózne situácie. Najkurióznejšia je asi tá, že napokon aj tak Klin, podobne ako Lokca, dostal od kráľa „za vernosť" armáles (erb). Tú vernosť im dosvedčil pred kráľom obchodní, s ktorým spolu vozili z Poľska soľ a obchodovali s ňou. Keď sa dozvedám, ako to kedysi chodilo pri dvore, medzi šľachtou a obchodníkmi, vôbec sa nečudujem tomu, čo sa deje dnes. Niektoré veci sa takmer nemenia - rozbieha sa rozprávačka a zrazu sa zasekne - ale to by bolo nadlho, aj na ďalšiu knihu.
Čo bolo spúšťačom vášho záujmu o históriu regiónu? Viete to pomenovať?
- Viem, celkom presne. Stalo sa to, keď ma v roku 1978 oslovila vtedajšia tajomníčka Miestneho národného výboru v Zubrohlave Anna Plžíková. Aj ako dieťa som mala rada históriu, z dejepisu som vždy mala jednotku. Keď pán učiteľ Rudolf Hubík skúšal a niekto nevedel, vždy sa obrátil na mňa a bol si istý správnou odpoveďou. No keď som dorástla, prišli iné záujmy, vydala som sa, prišli deti, výchova, práca, domácnosť. Až prišiel rok 1978 a pani Plžíková. Povedala som si- čo to je, do kroniky zapíšem, čo sa v dedine udeje a hotovo. No chcela som byť precízna, tak som chodila aj na školenia a tam som sa dozvedela, že treba vyhľadávať aj v archívoch. Tak som išla do kubínskeho archívu, kde ma pán Sika najprv „spucoval", že nemám ako preukaz kronikára, ani nič a že sme v Zubrohlave na družstve mali nejaké stroje a tie sme rozkradli. Nevedela som, o čo ide - ale taký bol môj prvý zážitok s archívu.
Dá sa všetko nájsť v archívoch?
- Nie. Začala som chodiť za starými ľuďmi, rozprávali úžasné veci, pripadalo mi to ako rozprávka, výmysly. Ale na školení nám povedali: všetko si zapisujte. Nuž som si zapisovala. Aj výslovnosť, aj slovné zvraty... A zapisujem dodnes. Onedlho som s obrovským prekvapením zistila, že tie povedačky do seba zapadajú! Jedna 90-ročná babka mi hovorila, že tunajší plátenník Hucovčík išiel cez more. Kde on mohol ísť cez more - rozmýšľala som. najskôr sa plavili cez Dunaj, nie? No neskôr som v Matici slovenskej našla almanach Zora a v ňom dva listy zubrohlavských plátenníkov - oba boli z Káhiry alebo Alexandrie. Hucovčík sa teda asi naozaj plavil cez more. V archívoch sa mi potom potvrdilo, že v minulosti naši dedovia zo Zubrohlavy chodili predávať tovar do Alexandrie, Káhiry a na Blízky Východ - do Carihradu, Hajfy či do Betlehema.
Nepotvrdené rozprávanie starých ľudí ste nechávali „plávať"?
- Nie všetko sa dá využiť pre kroniku. Tam môžu ísť len historicky overené fakty. Keď som začala získané informácie triediť, zistila som, že niektoré sa opierajú o historické udalosti, no nedajú sa hodnoverne potvrdiť - a mala som materiál pre knihy povestí, ešte viac mám rozprávok. Som veľmi rada, že kniha Povesti spod Babej hory sa doslova rozchytala za tri mesiace, museli sme robiť dotlač. V kníhkupectve v Námestove sa ma pýtali, či nemáme povesti aj na cédečku, a keďže so študentkou Oľgou Gluštíkovou sme predtým zopár mojich povestí načítali na zvukový záznam, povedala som si - prečo nie? A nahrali sme prvé oravské rozprávkové CD. Teraz mám už do tlače pripravenú ďalšiu knihu, Povesti spod Pilska.
Je ťažšie knihu zostaviť, alebo zohnať peniaze na jej výrobu?
- Práca na povestiach ma veľmi baví, keby som nemusela, niekedy by ma od tej kopy zošitov so zápiskami nevytiahli ani párom volov. Na vydávanie kníh som zatiaľ mala veľké šťastie, tak ako na ľudí, ktorí mi s tým pomohli. Tlač monografií si zabezpečovali obce, knihy vydávame aj pod hlavičkou občianskeho združenia Zubor vďaka projektom a grantom z fondov Európskej únie. Veľmi mi pri tom pomáha Vierka Namislovská z Bobrova, ale aj mnohí ďalší, vrátane rodiny.
Sú získané ocenenia za vaše publikácie dostatočným zadosťučinením?
- Určite, veľmi si ich vážim. Či už ocenenia v súťaži Slovenská kronika 2009, či v súťaži o najlepšiu oravskú monografiu za posledných dvadsať rokov... Zadosťučinením je aj to, že za mnou chodia napríklad študenti pri spracúvaní diplomoviek a iných hodnotných prác o histórii Oravy. Pri srdci ma zahreje aj uznanie okolia. Keď získala ocenenie rabčická monografia a starosta s pracovníčkou úradu mi za to priniesli krásnu kyticu, nuž, veru mi aj slza vypadla.
Bibliografia Evy Kurjakovej
400 rokov obce Zubrohlava (1988), vlastivedná monografia Zubrohlava (1998), História farnosti Zubrohlava 1770 - 2000 (2000). Autorsky spolupracovala na vydaní monografií obce Bobrov (2000), Zákamenné (2005), Rabčice (2008), Slovník obce Zubrohlava a okolitých plátenníckych obcí (2005), turistických sprievodcov Vitajte v kraji na severe Biela Orava (2004), Cestami necestami a chodníčkami Oravy (2007), internetového katalógu obcí Bielej a Čiernej Oravy (2003). V roku 2008 uzrela svetlo sveta prvá knižka povestí z Oravy s názvom Povesti spod Babej hory.
(mp)
