KRUŠETNICA. „Často si spomínam na kamarátov a známych z predchádzajúcich rokov, ktorí tu žili a tvorili aj základy dnešnej súčasnosti. Zvlášť v tomto období spomienky ožívajú," zamyslel sa bývalý učiteľ na dôchodku Stanislav Krasničan z Krušetnice. Zahĺbil sa do svojich spomienok a porozprával nám zaujímavý príbeh spred takmer 60 rokov.
Zmenila si priezvisko
Učiteľka Aurélia, pôvodom Maďarka, bola veľmi vzdelaná. Okrem maďarčiny vedela aj po ukrajinsky, poľsky, slovensky a nemecky. Po nástupe do školstva učila žiakov prvého stupňa, podľa slov S. Krasničana to bolo na tých najťažších školách na Orave. „Učila viac ako pol storočia v najťažších podmienkach - v školách okrajových obcí, v Beňadove, Lomnej a istý čas aj v Krušetnici. Orava jej veľmi prirástla k srdcu a hrdo sa k nej hlásila. Aurélia sa nikdy nevydala, napriek tomu si zmenila priezvisko - z maďarského Fazekášová na Oravská. Aj tým chcela dokázať, ako si tento kraj obľúbila," hovorí Krušetničan.
Ako jediná mala foťák a rádio
„Aurélia Oravská nastúpila do školy ako absolventka učiteľského ústavu ešte po prvej svetovej vojne. Školskej a osvetovej činnosti venovala celý život," spomína na staršiu kolegyňu Stanislav Krasničan. „Bola to osobnosť, ktorá sa pedagogickej činnosti „upísala celá", a to aj za cenu svojho súkromia a záujmov."
Aurélia vtedy ako jediná v obci vlastnila fotoaparát a rádio. Učiteľka mala aj vlastnú knižnicu, i keď biednu, ale bolo to prínosom, lebo obce vtedy svoje knižnice nemali. Pri osvetovej činnosti bez problémov „požičiavala" svoju zbierku kníh. Aurélia bola spestrením nielen v kolektíve, ale aj medzi deťmi. Ako S. Krasničan spomína, „učila deti plávať, čo bolo niečo úplne nové. Ako prvá v dedine mala bicykel a vôbec nemala problém požičať ho, aby sa naučili bicyklovať aj deti."
Za vtipnú poznámku väzenie
„Raz, keď mala Zlatica - tak sme ju niekedy volali - slabú chvíľku, posťažovala sa mi a so zvlhnutými očami vyrozprávala svoju smutnú príhodu." Príbeh je na zamyslenie, a to nielen pre ľudí žijúcich v časoch minulých, ale zvlášť pre dnešnú generáciu, ktorá už len z počutia spoznáva rozdiely totalitného režimu a súčasnosti.
„Písali sa kruté a ťažké päťdesiate roky. Neobišli ani školstvo. Na scénu prichádzali rôzni „dobrodruhovia" - politickí prominenti so svojimi predstavami. Nechýbali medzi nimi ani bonzáci," vysvetľuje vtedajšiu situáciu na školách Stanislav. „Veľmi rozšírená bola politická aktivita, heslá a kvetnaté frázy. Nástenkové efekty predčili všetko ostatné. Nástenky, kde boli vyvesení politici bývalého Sovietskeho zväzu, museli byť krásne vyzdobené. Jedného dňa Stanislav s ďalšími kolegyňami takto „zdobili" nástenku v škole. Aurélia s úsmevom utrúsila poznámku: Nabudúce tam dajte aj mladších chlapcov... A čo čert nechcel, poznámku počul niekto, kto nemal. Učiteľku udal.
Utŕžila urážky a kopance
Za tento neškodný výrok Auréliu okresný súd odsúdil na päť mesiacov väzenia. Učiteľka sa cítila ukrivdená, odvolala sa. Vyšší súd jej ešte mesiac pridal. Mala si tak odsedieť šesť mesiacov nepodmienečne. Aurélia sa cestovala na nástup trestu do Ilavy. Hoci sa preukázala, že je odsúdená a má si odpykať polročný trest, neverili jej. Učiteľku upodozrievali z vyzvedačstva, preto ju poslali preč so slovami, že ženské oddelenie tam už nefunguje. Presvedčená, že si trest odpykať musí, inak bude mať ešte väčšie problémy, sa Aurélia výkonu trestu domáhala. Jeden zo strážnikov ju vtedy fyzicky napadol. Dokopal ju ťažkou čižmou a vyhodil. Myslel si, že prišla vyzvedať...
Aurélia Oravská zostala zmätená, nevedela, čo ďalej robiť. Pýtala sa strážnika, kde má ísť, no jeho reakcia sa opakovala. Znova ju napadol, slovne aj fyzicky. Vtedy sa zaťala aj učiteľka a vrátila sa prvým vlakom naspäť na Oravu. V base nikdy nesedela a nikomu tam ani nechýbala.
Získala čestné občianstvo
„Často sme sa s kolegami zamýšľali nad tým, aká to bola doba a evidencia ľudí v tom čase? Bol to jednoducho zmätok. V tomto prípade prišiel vhod, no v mnohých iných to taký šťastný koniec nemalo..."
Pre Auréliu bolo nesmierne ťažké porozprávať tento príbeh. Zažila totiž traumu, ktorá ju poznačila na celý život.„Niekedy sa bezdôvodne zamykala, z času na čas pôsobila ako čudáčka."
Aurélia Oravská zomrela 15. decembra 1971 ako 75 ročná. Pochovaná je na miestnom cintoríne v Lomnej. Stanislav Krasničan ako bývalý kolega a dobrý priateľ nikdy na Dušičky nezabudne zapáliť sviečku na jej hrobe.
V roku 2000, keď Lomná oslavovala štyristoročnicu svojho založenia, bola Aurélia pod zemou už takmer tridsať rokov. No ani po takom dlhom čase na ňu Lomňania nezabudli a udelili jej čestné občianstvo in memoriam.
