HLADOVKA. Anna Harmatová z Hladovky začala so šitím a vyšívaním ľudových krojov ešte ako dievča. Vtedy si sama ušila svoj prvý kroj.
„Vychodila som základnú školu a ďalej som už nešla. Vtedy sa neučilo tak, ako dnes. Hneď po škole som sa učila vyšívať, to museli vedieť všetky dievčatá. A každá sa to musela naučiť sama. Mama mi raz, keď som pýtala kroj, povedala: Chceš kroj, tak si ho uši! Kúpili mi šliapací šijací stroj a - šila som. Najprv som nemala potuchy, ako sa to robí, ale skúšala som. Júj, keby ste vedeli, aké som mala dopichané a doničené prsty! Ale môj prvý kroj vyzeral celkom dobre," spomína na svoj prvý výtvor pani Anna, dlhoročná členka miestneho folklórneho súboru.
Na staručkej „mašine" šije ženské kroje dodnes. Stroj nie je napojený na elektrický pohon, a tak všetko, čo stroj dokáže, musí Anna ovládať rukami alebo nohami. Ako tvrdí, na elektrický stroj by si už asi ani nezvykla. Veď po desiatkach rokov praxe už ruky aj nohy automaticky vedia, čo a ako robiť.
S prvými sa natrápila
Mužský kroj prvýkrát vyšívala až po svojej svadbe. Dovtedy chodil do Hladovky vyšívať kroje pre mužov istý Poliak. Posledných dvoje nohavíc, ktoré ušil, robil pre Anninho brata. Jedny súkeňáky ešte stihol aj vyšiť. Náhle však ochorel a krátko nato zomrel. Druhé portky zostali nedokončené. Vtedy sa pani Anna rozhodla, že ich nenechá len tak zbytočne ležať na pôjde a pustila sa do vyšívania najdôležitejšej časti mužského kroja. „Kresivo - ornament na bedrách - už na nich nakreslené bolo, poobzerala som ich, čo by bolo treba ako urobiť a pustila som sa do roboty.
Keď treba, pani Anne pomáha pri šití a vyšívaní aj manžel.
Súkno, z ktorého boli nohavice ušité, však bolo hrubé až hrôza. Veľmi ťažko sa prebíjalo ihlou, občas to ani nešlo. Riadne som si na nich dopichala prsty, ale do troch týždňov boli hotové. A veru, vyzerali celkom k svetu. Brat ich má ešte stále doma," rozpráva pani Anna. „Potom prišli na rad moji synovia. Sme folklórna rodina, takže každé z našich detí chcelo vlastný kroj. Kupovať sa ich neoplatilo, pretože stáli aj niekoľko tisíc korún. Každé jedny nohavice som si teda dala nastrihať, ušiť a sama som ich potom povyšívala. Teraz vyšívam nohavice pre vnukov."
Vlna jedine z Poľska
Poľský goralský kroj sa od suchohorského goralského líši. Rozdiely sú viditeľné na prvý pohľad, pretože kresivo na nohaviciach z poľských krojov má najviac tri farby - červenú, zelenú a čiernu. Goralské sú pestrejšie, pani Anna do nich pridáva aj tradičnú ružovú farbu.
Vyšitie jedných súkeňákov dnes Hladovčanka zvládne za dva týždne. Ako však tvrdí, treba pri nich sedieť takmer celý deň. Nie každé súkno je prispôsobivé a mäkké. Niektoré, najmä to staršie, je tvrdé a vyšívanie na ňom je zložitejšie.
Ťažké však nie je len vyšívanie, ale aj zháňanie potrebného materiálu naň. Na Slovensku špeciálnu vlnu kúpite len veľmi ťažko. Ak sa vám nejakú aj podarí v obchode nájsť, väčšinou nemajú všetky potrebné farby. Ale vyšívačkám krojov sa podarilo nájsť v Poľsku predajne, kde vlnu kúpia kedykoľvek.
Podľa goralských kvetov
Strih na súkeňáky si šičky požičiavajú jedna od druhej. Celkom prvý strih odkreslili zo starých nohavíc. Kresivo bolo v minulosti o čosi väčšie ako je dnes. Vzor je však stále rovnaký. „Šablónu na kresivo mi pred časom vyrobila nevesta, takže teraz mám vyšívanie o čosi jednoduchšie. Predkreslím si ho na súkno a vyšívam, od stredu po okraj."
Kresivo - od čoho je odvodený tento názov? pýtame sa. „Podľa goralských kvetov. Znak znázorňuje typicky goralské kvety, ktoré tu kedysi kvitli. Môže to byť však odvodené aj od toho, že muži pri tanci nohami „kresajú". Na ženských krojoch sa zas vyšíva typický goralský kvet dževjyndžol - ľudovo nazývaný tiež pastiersky chlieb, ktorý rástol na medziach a v minulosti slúžil aj ako obživa tunajších ľudí. Hovorí sa, že z kvetu sa vykrajoval stred a jedol sa namiesto zemiakov, zachraňoval ľudí pred hladom. Preto ho začali gorali vyšívať aj na kroje. Okrem neho sa na naše kroje vyšíva aj kocyk labek, kvet plesnivca."
Bábika v kroji ako darček
Keďže pani Anna folklórom žije, okolo ľudovej kultúry sa točia aj darčeky, ktorými obdarúva svojich blízkych. V obchodoch kúpi bábiky, pošije im spodničky, sukne, goralské ženské košieľky, korzety aj papučky. „Bola by som s nimi začala už dávnejšie, ale manžel mi stále vravel, aby som nevymýšľala s hlúposťami a aby som si nepridávala ďalšiu robotu," smeje sa dôchodkyňa. Manžel sa však napokon s jej najnovším nápadom zmieril, dokonca Anne dnes už aj kde-tu s niečím pomôže. S kompletným oblečením bábiky sa však výšivkárka musí poriadne potrápiť, je to robota na nezaplatenie. Preto ich Anna Harmatová zhotovuje hlavne pre rodinu.
