Dolnokubínčan Jozef Janík má absolútny sluch. Klavír mu otec kúpil skôr, ako sa narodil.
Jozef Janík (28) z Dolného Kubína zdedil hudobný talent po starom otcovi a otcovi. Už niekoľko rokov pôsobí v Londýne, kde koncertuje a vyučuje hru na klavíri. V súkromnom i profesionálnom živote ho sprevádza partnerka Kyoko Sugai z Japonska.
Jozef Janík zodpovedal MY Oravským novinám niekoľko otázok:
Hovorí sa o vás, že máte absolútny sluch. Čo to znamená?
- Dokážem identifikovať každú notu. Keď napríklad zapíska vlak, presne viem, či ide o céčkovú alebo déčkovú tóninu. Okrem toho vidím aj farby, keď hrám. Odborne sa to nazýva synestézia. Je to vlastne zlúčenie určitých zmyslov. Narodil som sa s tým.
Ako ste sa dostali k hudbe?
- Klavír som mal skôr, ako som sa narodil. Môj otec aj starý otec boli totiž klaviristi. Starý otec mi klavír kúpil ako prvorodenému. Otec spomína, že v byte ešte nemali nič, len v kúte stál klavír pre mňa. Takže som to mal akosi predurčené. Keď rodičia zistili, že mám talent, zapísali ma do dolnokubínskej ZUŠ-ky. Nasledovalo konzervatórium v Žiline. Odtiaľ som sa dostal na Kráľovskú akadémiu hudby v Londýne. Tam som po troch rokoch štúdia aj zakotvil.
Živíte sa hudbou?
- Áno, v Londýne to nie je taký problém, je tam množstvo príležitostí. V Anglicku nie sú základné umelecké školy, deti študujú len súkromne. Už počas štúdia som mal vlastných žiakov. V tom pokračujem aj teraz. Okrem toho, že učím, hrávam a organizujem v Londýne koncerty.
Venujete sa konkrétnemu štýlu hudby?
- Pôvodne som sa orientoval na klasickú hudbu, no nebránim sa hrať ani džez či chrámovú muziku.
Kde ste sa zoznámili so svojou priateľkou?
- Študovali sme na rovnakej akadémii a bývali v rovnakom študentskom domove. Spolu hrávame, aj organizujeme podujatia. Kyoko pochádza z Japonska, z Tokia.
Často sa vraciate domov?
- Teraz je to už lepšie, snažím sa chodiť aspoň raz za dva-tri mesiace. No prvé roky boli ťažké, nechodil som domov vôbec, pretože som sa potreboval v Londýne uchytiť. Rodičia za mnou pravidelne chodievali na Vianoce a mama je v Anglicku aj štyrikrát do roka.
Hudba vás vždy bavila?
- Áno, hoci som kedysi mal chvíľky, v ktorých som to všetko chcel zavesiť na klinec. Ale tie má asi každé dieťa. Popri hudbe som sa venoval aj matematike.
Čo by ste ešte chceli vo svojej branži dosiahnuť?
- Chcem sa ďalej rozvíjať a profesionálne rásť. Samozrejme, v hudobnej oblasti je pár míľnikov, ktoré sa dajú dosiahnuť. Som ale veľmi rád, že som pred rokom opäť - po ôsmich rokoch - nadviazal kontakt so Slovenskom. Chcem v tom pokračovať a ukazovať sa na Slovensku častejšie. Tunajšie publikum je totiž naozaj vrúcne, také nemá ani Londýn.
