Pred rokmi Ján zo žartu hovoril, že by chcel mať doma futbalovú jedenástku. Samozrejme, aj s náhradníkmi a rozhodcom. Vtip sa však u Chovančákovcov stáva skutočnosťou. Dnes majú Barbara a Ján desať detí.
SUCHÁ HORA. Barbara a Ján Chovančákovci zo Suchej Hory sa spoznali v Grécku. Ona pochádzala z Poľska, on zo Suchej Hory. Nestretli sa však na dovolenke, obidvaja odišli za hranice za prácou. Náhoda chcela, že vedno so svojimi bratmi začali spolu bývať. Ako sa z nich stal zamilovaný a neskôr aj manželský pár, dnes už ani presne nevedia: „Sama neviem, prišlo to akosi samo od seba. Slovo dalo slovo a bolo to," smeje sa pani domu. Hneď ju dopĺňa starká: „Viete, ako to býva, keď do hry vstúpia hormóny. Vtedy vám už nič nepomôže." Len čo sa z nich stal pár, navštívili spolu svoje rodiny. Od starých mám sa až vtedy dozvedeli, že sú dokonca príbuzní. Aj keď zo štvrtého, či dokonca z piateho pokolenia.
Medzinárodná rodina
Prívlastok „medzinárodná" patrí tejto rodine nielen preto, že Barbara je Poľka a Ján Slovák. Ich prvé dve deti, Veronika a Rafael, mamička porodila v jednom z gréckych letovísk. Keďže vtedy ešte rodičia neboli zosobášení, deti dostali občianstvo po mame - poľské. Po dovŕšení osemnástky, u Veroniky to bude o dva a u Rafaela o tri roky, však môžu obidve deti požiadať aj o občianstvo grécke. To síce pri narodení nedostali, no keďže majú Grécko zapísané v rodnom liste, tamojšia legislatíva to povoľuje. V Grécku Chovančákovci nežili dlho. Keď mal Rafael dva roky, mladá rodina bola nútená vrátiť sa naspäť na Slovensko.
„Malý ochorel, začala sa u neho prejavovať astma. Tamojší morský vzduch mu nerobil dobre, jeho zdravotný stav sa stále zhoršoval. Nemali sme teda veľmi o čom premýšľať, museli sme sa vrátiť. No myslím, že keby Rafael neochorel, asi by sme v Grécku zostali dodnes. Pre nás však bolo dôležité jeho zdravie, a to sa krátko po návrate na Slovensko naozaj zlepšilo," spomína Barbara.
Dvakrát pôrodnicu nestihla
Pôrod doma si vie dnes predstaviť len máloktorá mamička. Barbara s tým má až dvojnásobné skúsenosti. Po dvoch deťoch narodených v Grécku porodila ďalšie dve v trstenskej nemocnici. Ako hovorí, stihla to len tak-tak. Pri piatom dieťatku, malej Julke, už toľko času nemala. Sanitku síce zavolať stihli, no do nemocnice ju neodviezli. Julka nebola ich posledným dieťatkom, porodené doma. Druhýkrát sa situácia zopakovala pri ôsmom bábätku, Jankovi. Vtedy nebol čas ani len zavolať lekárov.
Rafael, Karol, Silvia, Julka, Barborka, Kubko, Maroško, najmladšia Klaudia, mama a otec - takmer všetci členovia veľkej rodiny Chovančákových. Najstaršia Veronika bola počas našej návštevy na internáte a 5-ročného Janka sa nám nepodarilo presvedčiť, aby sa dal odfotiť.
„Večer som normálne zaspala, ako každý deň. Netušila som, že to na mňa môže prísť, pretože som mala ešte dva týždne do termínu. Dve hodiny po polnoci som však pocítila prudkú bolesť. Hneď som vedela, ktorá bije. Keď som dieťatko porodila, ako prvé som sa pýtala, či plače. Neplakalo. Videla som kdesi vo filme, že v takýchto prípadoch sa dieťa poťapká po zadku. Skúsili sme a zabralo to, Janko sa rozkričal na plné hrdlo," spomína Barbara. Pri tomto pôrode, keďže lekára zavolať nestihli, asistovala Barbare svokra. Ako nám povedala, veľmi sa strachovala, aby sa niečo nestalo. Veď ani celkom nevedela, čo a ako má robiť. Našťastie, všetko dobre dopadlo.
Hoci má Barbara skúsenosti s pôrodmi v nemocnici aj doma, podľa nej je určite istejší aj bezpečnejší pôrod v nemocnici, za asistencie skúsených lekárov. „Ale keď to na vás príde, musíte porodiť tam, kde práve ste. Dieťa nepočká. Dôležité je len, aby to dobre dopadlo."
Doma sa narodil aj otecko
Rýchle a spontánne pôrody majú Chovančákovci asi „rodové". Veď aj dnes už desaťnásobný otec sa narodil doma. „Pamätám si, akoby to bolo dnes. Začala som umývať kuchyňu. Nič som necítila, nemala som žiadne bolesti. Keď som bola asi v polovici roboty, odrazu ma začalo všetko bolieť. Vedela som, že to začína. Ešte som stihla zabúchať na okno susede, ktorá bola na maródke s vyvrtnutým kolenom. Prosila som ju, aby rýchlo bežala po ženu, ktorá vtedy pomáhala Suchohorčankám pri pôrodoch. Chúďa, tak sa zľakla, že zabudla aj na boľavé koleno. Kým sa obidve vrátili, stihla som ešte pripraviť všetko potrebné. O chvíľu bolo po všetkom. Po pôrode som zvládla aj doumývať kuchyňu. Jednoducho, keď to na ženy v našej rodine príde, často sa nestihneme dostať do nemocnice. " Jánova mama Mária sa dnes už pri spomienke na jeden zo svojich pôrodov usmieva.
Ak Boh dá...
Manželia Chovančákovci svorne tvrdia, že keď sa brali, neplánovali takú veľkú rodinu. Aj keď si Ján občas rád zažartoval, že by chcel mať doma futbalovú jedenástku. No ich domácnosť dnes žije desiatimi ratolesťami vo veku od 6 mesiacov do 16 rokov. Pri našej návšteve sa rodičia zhodli, že futbalový manšaft by už asi doplniť nechceli. Ako však Barbara dodala, nedá sa to naplánovať na sto percent.
Hoci ich je doma skutočne požehnane, Chovančákovci si nesťažujú. Deti si vyžadujú neustálu pozornosť, starostlivosťou o ne strávi matka 24 hodín denne.
„Manžel musí pracovať, aby takú veľkú rodinu uživil. No starostlivosť o deti je náročná nielen finančne, ale aj psychicky a niekedy aj fyzicky. Snažíme sa ich však vychovávať tak, aby sa bez problémov dokázali začleniť do spoločnosti. Vieme totiž, že naše deti si nemôžu dovoliť to, čo deti, ktoré sú doma dve. Nie sú však náročné, dokážu sa tešiť aj z maličkosti a sú veľmi šikovné," chvália Chovančákovie ratolesti mama aj stará mama.
Na ružiach rodina určite ustlané nemá. Na veľkú a živú domácnosť si však už zvykli, a nemenili by. „Všetky deti sú podarené a máme ich veľmi radi. A najdôležitejšie je, že sú zdravé," dodávajú manželia Chovančákovci.
