Podmienky pri vybavovaní palubných jednotiek na slovensko-poľskom hraničnom priechode v Trstenej sú strašné. Približne štyridsať vodičov zahraničných kamiónov hodiny mrzne v takmer dvadsiatich stupňoch pod nulou pred budovou s označením mýto.
TRSTENÁ. Je pondelok, deväť hodín večer a na teplomeri mínus 16 stupňov Celzia. Hraničný priechod z Poľska na Slovensko v Trstenej je upchatý odstavenými kamiónmi. Približne tridsať prevažne poľských šoférov v tme doslova mrzne pred budovou s označením Mýto a čakajú na palubné jednotky, bez ktorých nemôžu vyraziť na slovenské cesty. Ďalších osem sa tlačí vnútri.
V Trstenej je okolo desiatej večer podľa teplomeru v aute už mínus 18 stupňov a stupne pomaly pribúdajú. Jediné, čo sa nezmenšuje, je nervozita a skupina šoférov kamiónov. Stále prichádzajú noví a noví. Tí šťastnejší čakajú len štyri hodiny. Do cholery, je asi najčastejšie slovo s výrazným poľským akcentom, ktoré možno počuť.
Neľudské podmienky
Podmienky na hraničnom priechode v Trstenej, v ktorých musia vodiči čakať na palubné jednotky nepripomínajú 21. storočie a už vôbec to nevyzerá tak, že Slovensko je súčasťou Európskej únie. Nezainteresovaný by povedal, „kvitnúci" socializmus sovietskeho typu.
Viac ako tridsať prevažne poľských vodičov hodiny stojí v takmer 20-stupňovom mraze na snehu pred budovou, kde vydávajú „Goboxy". Nemajú inú možnosť. Kamióny odstavili asi kilometer odtiaľ, na poľskej strane.
Poľskí šoféri nestoja v rade. Pripomínajú skôr masu tučniakov, ktorí sa intuitívne tlačia k sebe, aby sa vzájomne chránili pred zimou. Podupkávajú, mávajú rukami a rytmicky sa potľapkávajú niekde pri lopatkách.
„Zima, duža zima. Pies nezostavi na takym mrozone," opakuje niečo v zmysle, že ani pes by nezostal v takom mraze, jeden z mužov a cigareta sa mu lepí na vyschnutých perách od zimy.
Poliaci čakajú pred mýtom viac ako štyri hodiny a niektorí aj dlhšie. Občas sa otvoria dvere, niekto vyjde s palubnou jednotkou a sprevádza ho zúfalá otázka ostatných - „moga"?
Na dvoch metroch šiesti šoféri
Vnútri v budove sú podmienky iba o niečo lepšie. V priestore približne dvakrát dva metre sa pred dvomi okienkami tlačia šiesti šoféri. Prišli sa zachrániť pred zimou. Natlačení sú tak, že sa medzi nimi nedá vôbec prejsť. Tam však vládne prekvapivý pokoj. Ľudia vnútri už majú pred sebou len pol, možno trištvrte hodinu čakania. Podstatné je, že teplota je nad nulou.
„Gazeta? Choďte sa pozrieť za hranicu. Tam stojí určite viac ako päťdesiat kamiónov. A pred dvomi tromi hodinami ich bolo možno aj sto. Katastrofa, to inde nenájdete," otvorí okno a hovorí z džípu poľský novinár, ktorý evidentne mapuje situáciu.
Skutočne. Približne päťdesiat väčšinou opustených kamiónov stojí v rade popri ceste. Občas sa objavia šťastlivci s palubnou jednotkou. Ku kamiónom nekráčajú, ale utekajú.
„Čakám tu štyri hodiny. Neviem, čo sa stalo. Prečo to nezorganizovali a my musíme stáť von. Dovnútra chodíme po dvoch. Je mínus 16 stupňov. Je tu asi 50 kamiónov. V Rakúsku prídeš, päť minút kupuješ Gobox a môžeš ísť. Nabiť box trvá minútu. V Čechách to trvá šesť minút. Vojdeš dovnútra a kúpiš. Neviem prečo musíme na Slovensku čakať vonku a tak dlho," hovorí jeden zo šoférov pred budovou s označením mýto v Trstenej.
„Kolegovia hovorili, že na slovensko-českých hraniciach Čadca - Mosty je to ešte horšie. Čakali pätnásť hodín. To nie je normálne," dodáva a postupne sa pridávajú ďalší.
„Pozrite sa. Objekty na hraniciach sú prázdne, opustené a my tu musíme mrznúť von. Aj psa by v takejto zime pustili dnu," ukazujú na tmavé opustené budovy pár metrov odtiaľ, kde boli niekedy colníci.
Rýchlejšie sa nedá
„Robíme, čo môžeme. Ešte sme sa nezastavili," hovorí muž za počítačom a popri tom vybavuje poľského šoféra. „Rýchlejšie ako za desať až pätnásť minút sa to nedá. Stroje nepustia," dodáva.
Tri ženy a jeden muž pracujú bez prestávky. Viac menej plynulo komunikujú so šoférmi po poľsky. „Sto eur." Z dokladov vypisujú údaje, niekoľko kontrolných otázok a čakanie. Na spracovanie údajov, a potom na spojenie palubnej jednotky so satelitom. Mladá žena pripojí „Gobox" do systému a chvíľu pozerá na monitor počítača. Žiadny problém, prosto rýchlejšie sa to nedá.
„Trvá to dlhšie. Musí sa rozsvietiť zelené svetielko na palubnej jednotke, až potom ju môžem vydať," hovorí a popri tom odpovedá na Poliakove otázky.
„Áno, informácie sú aj v poľštine, angličtine, nemčine, ruštine, maďarčine... Vydrží vám to k Bratislave... Keď sa míňa kredit, upozorní vás to," pokojne odpovedá na pribúdajúce otázky vodiča.
Pri vybavovaní vodičov sa striedajú štyria ľudia v dvoch smenách. Od siedmej ráno do siedmej večer vybavili v Trstenej takmer 250 vodičov. „Takto to bude až do rána," prehodí muž za počítačom.
Poľskí šoféri nie sú až taký problém. Dá sa s nimi komunikovať. Horšie je to, keď prídu Turci a Rumuni. „Nehovoria po anglicky, nemecky, nehovoria nijako. Stoja a pozerajú sa," konštatuje mladá žena.
Muž za počítačom sa pridáva. „Médiá uvádzali, že nemáme dosť palubných jednotiek, ale to je blbosť. Pozrite sa koľko ich je a takto to bolo aj predtým. Problém je, že niektorí Turci sa ani nezastavia. Zistili si, aké sú pokuty a idú ďalej. Kašlú na všetko," dodáva.
Je pondelok, krátko pred jedenástou hodinou večer. Teplota sa blíži k mínus dvadsiatim stupňom Celzia. Približne štyridsať zahraničných vodičov kamiónov mrzne pred rozsvietenými oknami budovy s označením mýto. Tí poslední majú pred sebou ešte štyri až päť hodín čakania.
